Veľmi zjednodušene sa hovorí, že geológia je náuka o čase a tlaku. Ukazuje sa však, že činnosť človeka túto jednoduchú definíciu mení.
Vedci tvrdia, že ľudia svojou činnosťou menia našu planétu takým spôsobom a do takej miery, že sa stávajú priam rozhodujúcou geologickou silou. V januárovom vydaní časopisu Science sa 22 vedcov z celého sveta zhodlo: Ľudská aktivita zanecháva na Zemi prenikavú a trvalú stopu. Skrátka, z človeka sa stáva najvýznamnejší geomorfologický činiteľ, dokonca silnejší než samotná príroda. A tak vzniká otázka, či nie je načase, aby sme oficiálne uznali, že žijeme v novej geologickej epoche.
Vedci sú za
V roku 1833 navrhol otec modernej geológie Charles Lyell slovo holocene (holocén, t. j. nové obdobie). Malo označovať najmladšie štvrtohory, geologickú epochu, v ktorej žijeme. Holocén zahŕňa približne posledných 12-tisíc rokov. Jeho hranica je viac-menej umelá, určuje ju vrstva v škandinávskych rašelinách, kde sa náhle mení flóra ľadovej doby na flóru zmiešaných lesov.
V priebehu holocénu sa človek postupne stával novou geologickou silou, čo si všimli aj vedci. Americký diplomat, právnik a prírodovedec George P. Marsh už v roku 1864 vo svojej knihe Človek a príroda upozornil, že človek svojou činnosťou mení zemský povrch.
Ruský geochemik Vladimír I. Vernadskij v roku 1926 hovoril o vzrastajúcej moci ľudstva, ktoré sa vymaňuje z biosféry a získava čoraz väčší vplyv na svoje prostredie.
S myšlienkou pomenovať novú geologickú epochu prišli začiatkom 60. rokov ruskí geológovia. Ich nápad však z rôznych príčin vyšumel dostratena. Termín antropocén navrhli v roku 2000 atmosféricky geochemik a držiteľ Nobelovej ceny Paul J. Crutzen a biológ Eugene F. Stoermer. V priebehu ďalších desiatich rokov sa o antropocéne viedli odborné diskusie, pričom myšlienku vyhlásiť novú geologickú epochu podporilo množstvo vedcov. Konečný verdikt môže vyniesť len Medzinárodná komisia pre stratigrafiu (International Commission on Stratigraphy, ICS), ktorá jediná má právo dať novému geologickému obdobiu pomenovanie. Pre potreby ICS už pracuje skupina niekoľkých desiatok geológov na formovaní odborného slovníka, výskumného rámca a zhŕňaní dôkazového materiálu
Široký výber začiatku
Hoci vedci nemajú problém so zavedením pojmu antropocén, rozchádzajú sa v začiatku jeho datovania. Vplyv človeka ako geologického činiteľa sa dá totiž rozdeliť do troch etáp. V rámci počiatočného vývoja až po mezolit bol človek ako nomád prirodzenou súčasťou prírodných spoločenstiev. No bronzová doba a rýchlo sa rozširujúce poľnohospodárstvo znamenali prvé výraznejšie zásahy do krajiny, ktoré v nasledujúcich storočiach prudko narastali. Išlo nielen o vypaľovanie lesov a vytváranie polí, ale aj o výstavbu obydlí. Najmä v mestách prestávali fungovať prirodzené samoregulačné prírodné pomery. Prirodzene, že pod silnejúce zásahy človeka do prírody sa podpísala aj narastajúca populácia. Kým na konci ľadovej doby podľa odhadu vedcov žilo na Zemi asi päť miliónov ľudí, na začiatku nášho letopočtu to už bolo 200 – 300 miliónov, no na konci 18. storočia, keď sa začala priemyselná revolúcia, až 800 miliónov ľudí. A práve technologický pokrok sa vo vzťahu k prírode prejavil veľmi nepriaznivo, navyše, počet obyvateľov Zeme sa od začiatku 19. storočia zvýšil takmer desaťnásobne.
Kratučký exkurz do minulosti odhaľuje, prečo si časť vedcov myslí, že by sa mal začiatok antropocénu datovať už od neolitu, prečo sa iná skupina prihovára za obdobia vzostupu rímskeho impéria. Nejaký čas sa vážne debatovalo o industriálnej revolúcii a roku 1784 (Wattov parný stroj), niektorí vedci sa zasa prikláňali k obdobiu, keď sa začalo masívne využívanie fosílnych palív. Čoraz širšiu váhu v názoroch si však získava začiatok tzv. atómového veku, viažuci sa k prvému testu výbuchu nukleárnej bomby v roku 1945 v Novom Mexiku. Do úvahy pripadá tiež rok 1950, odkedy sa veľkosti a rýchlosti prebiehajúcich zmien nazývajú veľké zrýchlenie. Toto zrýchlenie spôsobila povojnová industrializácia a umocnili ho odlesňovanie a stavby cestných komunikácií.
Pôsobenie človeka
Počas svojej existencie premenil človek 30 – 50 % povrchu súše. Kým v rokoch 1500 – 1850 sa vo Veľkej Británii vyťažilo 2 900 miliónov ton uhlia, tak po roku 1860 sa rovnaké množstvo vyťažilo už len za 23 rokov, no po roku 1910 stačilo na to množstvo neuveriteľných desať rokov. Priam geometrickým radom narastá premiestňovanie prírodných stavebných materiálov.
Pokračovanie článku si môžete prečítať v júnovom vydaní časopisu Quark.
Quark si môžete aj objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
R
Foto Pixabay, wikipedia
