Všetko je bezpečné… celkom bezpečné, znejú prvé slová v rodnom liste moderného výťahu. Zo súčasného pohľadu všedného zariadenia, ktoré však od polovice 19. storočia umožnilo výškovú výstavbu a na nepoznanie zmenilo architektúru moderných miest.
Spomínané slová vyslovil Elisha Graves Otis, výrobca zdvižných plošín, keď sa usiloval získať zákazky krkolomným kúskom na Výstave priemyslu všetkých národov v New Yorku v máji 1854. Vo výstavnej hale Crystal Palace namontoval plošinu upevnenú na vodiacich lištách. Sám na ňu nastúpil, jeho asistent zdvihol výťah do výšky asi pätnástich metrov – a potom teatrálne preťal nosné lano sekerou. Zhrozený dav zhíkol, lenže plošina namiesto smrtiaceho pádu k zemi iba poskočila a po pár decimetroch zostala stáť na mieste. A to vďaka Otisovmu skutočnému vynálezu, ktorým nebol samotný výťah, ale výťahová brzda.
Vertikálna železnica
Elisha G. Otis pravdaže nevynašiel výťah ako taký. Ľudstvo používalo lanami ťahané plošiny na vynášanie bremien alebo ľudí do výšok už od staroveku. Konštrukcia jedného takého výťahu bola pripisovaná Archimedovi, výťah vo svojom Zlatom paláci mal údajne aj rímsky cisár Nero. Vyťahovacie plošiny rôznych podôb a konštrukcií sa používali na prepravu bremien na stavbách či v sýpkach, lávky sa používali na prepravu do hlbín banských šácht.
Problémom nebolo, ako výťahu zaistiť stabilnú dráhu – pomocou kladiek a v Otisových časoch už aj kovových vodiacich koľajníc. Mimochodom, tie podnietili vznik pomenovania vertikálna železnica, ktoré pre výťah použil časopis American Architect and Building News v roku 1880. Ani pohon nepredstavoval zásadný problém – od využitia fyzickej sily otrokov v staroveku až po parný stroj v časoch newyorskej výstavy. Napokon, v Anglicku a v USA boli už v 30. a 40. rokoch 19. storočia v obytných domoch inštalované aj osobné výťahy. Ich väčšej obľube však bránili obavy o bezpečnosť. Konopné laná, ktoré sa vtedy používali, sa neraz pretrhli a nehody sa končievali smrťou prepravovaných. Až tesne pred Otisom, v roku 1852, boli zavedené prvé pevnejšie laná vyrobené z drôtov. Nedôvera k výťahom však pretrvávala.
Automatická bezpečnosť
Bezpečnostné zariadenie Elishu Otisa pozostávalo z obyčajnej vagónovej pružiny, ktorá bola pripevnená k hornej časti zdvíhacej plošiny aj k hornému zdvíhaciemu lanu. Za bežných okolností bola pružina udržiavaná na mieste ťahom hmotnosti plošiny na zdvíhacie lano. Ak sa však lano pretrhlo, tento tlak sa náhle uvoľnil, čo spôsobilo, že veľká pružina sa otvorila pohybom podobným otvoreniu čeľusti. Keď k tomu došlo, oba konce pružiny sa zachytili o nosníky s pílkovitými ozubmi so západkou, ktoré Otis nainštaloval na oboch stranách výťahovej šachty spolu s vodiacimi koľajnicami. Padajúca plošina sa týmto spôsobom rýchlo zastavila.
Na vynáleze bolo najpríťažlivejšie to, že fungoval automaticky – všetky pokusy o systémy núdzového zastavenia dovtedy rátali s pohotovým zásahom obsluhy alebo pasažierov výťahu, čo bolo, pochopiteľne, krajne nespoľahlivé. Paradoxne, pre rozšírenie výťahu do celého sveta tak nakoniec nebola podstatná jeho rýchlosť. Verejnosť začala výťah akceptovať až vtedy, keď Elisha Otis predviedol, ako rýchlo sa výťah dokáže zastaviť. Vlnu záujmu o výťahy a zároveň aj éru výškových stavieb odštartovala jednoduchá brzda. Otisovo zariadenie celkom zmenilo trh nehnuteľností v Amerike, pripomenul v časopise Time predseda americkej Spoločnosti historických výťahov Patrick Carr. Pred príchodom bezpečného výťahu býval v domoch najlacnejší prenájom ten na najvyššom poschodí budovy. Teraz sa stal najdrahším, ďaleko od zvieracích pachov a hluku ulice. V roku 1857 nainštaloval Elisha Otis prvý osobný výťah v obchode E. V. Haughwout & Co. na Broadwayi v New Yorku, kde sa stal atrakciou, ktorá lákala tisíce zvedavcov.
R
