Myslím, teda som. Sme jediný živočíšny druh na tejto planéte, ktorý napĺňa slávny Descartov výrok. S našimi najbližšími živočíšnymi príbuznými ľudoopmi sme sa evolučne rozišli len nedávno a aj keď máme spoločných viac než 99 % génov, predsa je medzi nami priepastný rozdiel. Čo ho mohlo spôsobiť?
Kým prapraprabratia šimpanzy sa naďalej potulujú africkým pralesom, my sa prechádzame po Mesiaci. Za tento zázrak vďačíme nášmu mozgu, ktorý je svojou komplexnosťou a efektivitou unikátny v celej živočíšnej ríši.
Potrava pre mozog
V období pred 1,8 až 2,5 milióna rokmi došlo vo východnej Afrike k ochladeniu klímy a pôvodné tropické lesy ustúpili otvoreným savanám. Významná zmena prostredia sa premietla do zmien správania, ale tiež potravných stratégií raných hominidov. Na evolučnej scéne sa objavuje Homo habilis – prvý druh nášho rodu. Druhy reagujú na nové stimuly prostredia zdokonalením orgánov, ktoré im umožnia prežiť v nových podmienkach. Lepší zrak, ostrejšie pazúry, rýchlejšie nohy pomôžu. Naši prapredkovia nemali ani jednu z týchto výhod a tak im neostávalo nič iné, len sa vydať novou cestou – začali myslieť.
Zvýšené nároky na riešenie nových situácií sa postupne premietali do zväčšovania mozgu, najmä tých častí, ktoré sú zodpovedné za kreatívne myslenie. Mozog Homo habilis bol o viac než pätinu väčší ako mozog jeho predkov, pralesných hominidov, no nedosahoval ani polovicu veľkosti nášho mozgu. Väčší mozog kládol vyššie nároky na zásobenie energiou, ale tiež látkami, ktoré sú pre jeho stavbu a činnosť nevyhnutné. Kritická fáza rastu ľudského mozgu prebieha počas tehotenstva a v prvej fáze postnatálneho vývinu. Zväčšovanie mozgu počas evolúcie si vyžadovalo, aby samice hominidov a raných zástupcov rodu Homo mali stabilne zabezpečený prístup k hodnotným zdrojom potravy.
Zdravý a dostupný
Takýmto zdrojom bol určite aj hmyz. Predstavuje vysokokvalitnú potravu s bohatým obsahom bielkovín a tukov, navyše je ľahko dostupný. Jeho zber si nevyžaduje špeciálne skúsenosti ani silu, vyskytuje sa vo veľkom množstve a môže byť pravidelným zdrojom výživy. Aj niektoré produkty hmyzu, ako napríklad med včiel, sú obľúbenou a vyhľadávanou pochúťkou nielen človeka, ale aj iných živočíchov.
Konzumácia viacerých druhov hmyzu môže mať liečivý účinok a doteraz je využívaná v tradičnej medicíne. Keďže raná evolúcia človeka prebiehala v tropickom prostredí, kde žije viac než 80 % známych druhov hmyzu, je takmer isté, že zohrával významnú úlohu vo výžive našich dávnych predkov. Dokázať túto hypotézu je však mimoriadne náročné. Archeologické údaje, ktoré by ju potvrdzovali, sú vzácne, takže sa musíme väčšmi opierať o pozorovania z primatológie a etnografie.
Šimpanzie špeciality
Výskum správania šimpanzov z dvoch geograficky vzdialených lokalít v ich prirodzenom prostredí poskytol cenné údaje o dôležitosti hmyzu v ich výžive. Zároveň sme získali nové poznatky o technikách a pomôckach, ktoré používajú pri zbere termitov či mravcov. Tie tvoria dominantnú zložku konzumovaného hmyzu. Termity Macrotermes bellicosus a savanové mravce Dorylus nigricans sú obľúbenou hmyzou pochúťkou šimpanzov z Národného parku Gombe v Tanzánii.
Aj šimpanzy z Gabonskej republiky si pravidelne pochutia na mravcoch a termitoch, uprednostňujú však iné druhy. Príležitostnou korisťou sú larvy múch, húsenice či iný dospelý hmyz, ba dokonca aj škorpióny. V Gabone trávia šimpanzy takmer tretinu času zberom hmyzu. Aj keď objemovo má na ich potrave len malý podiel, niečo viac ako štyri percentá, je bohatý na bielkoviny, tuky a esenciálne aminokyseliny. Jeho konzumácia je často sprevádzaná zvýšenou konzumáciou rastlinnej vlákniny – šimpanzy z Gabonu uprednostňujú kôru, tie z Gombe zasa listy. Šimpanzí dietológovia o vyváženej potrave vedia svoje.
Niektoré behaviorálne vzory oboch populácií majú však vzdialené spoločné korene. Čas, ktorý samice venujú zberu hmyzu, je podstatne dlhší než v prípade samcov. Tomu zodpovedá aj podiel ostatkov hmyzu v exkrementoch, ktorý tvorí pri samiciach 45 %, no pri samcoch len 26 %. Prístup samíc šimpanzov je v porovnaní so samcami dôslednejší, systematickejší a pravidelný. Hmyz im poskytuje dostatok živočíšnych bielkovín, vďaka čomu sa vyhnú súťaži so silnejšími samcami o bielkoviny z väčšej koristi, ktorú samce ulovia. Potravné správanie šimpanzích samíc sa preto považuje za spoločný vzor so správaním samíc hominidov.
Fosílie ako dôkaz
Doklady o tom, že hmyz bol významnou zložkou potravy raných hominidov, sú zväčša nepriame. Veľa napovedá spôsob, akým hominidi používali primitívne nástroje na získavanie obživy. Na archeologickom nálezisku Swartkrans v Juhoafrickej republike bolo nájdených mnoho silných kostí s početnými ryhami. Predpokladá sa, že ryhy vznikli používaním kostí pri vyhrabávaní termitov z termitísk, ktorých povrch je mimoriadne tvrdý. Izotopové analýzy naznačujú, že tieto kosti používal Australopithecus robustus alebo niektorý z prvých druhov rodu Homo.
Zaujímavý nepriamy dôkaz o konzumácii hmyzu našimi pradávnymi predkami poskytuje paleodietetika, ktorá študuje potravu a potravné zvyky prehistorických ľudí a hominidov. Jednou z metód, ktoré využíva, je sledovanie pomeru stabilných uhlíkových izotopov C12/C13. Jeho hodnoty napovedajú, či má vzorka rastlinný alebo živočíšny pôvod. Skúmané vzorky potravy zo zubov hominidov Australopithecus robustus a Australopithecus africanus sú bohaté na prítomnosť pozostatkov trávových tkanív. Zuby týchto hominidov však rozhodne neboli uspôsobené na konzumáciu tráv a trávových zŕn. Možným vysvetlením je, že tieto zbytky v skutočnosti pochádzajú z trávy, ktorú predtým skonzumoval hmyz, najmä saranče (druh koníkov).
Zber včelích produktov
Maškrtníci to nemali ľahké ani v dávnej minulosti. Potvrdzuje to lebka Homo erectus nájdená v Kabwe (Zambia), ktorá je stará 200- až 500-tisíc rokov. To, čo ju robí výnimočnou, je skutočnosť, že viaceré zuby majú kazy. Ide o najstaršie odhalené zubné kazy v histórii. Jedným z možných vysvetlení je, že ich majiteľ bol častým konzumentom medu a práve cukry prítomné v mede boli príčinou vzniku zubného kazu.
Med bol vyhľadávanou pochúťkou človeka od nepamäti. Najstaršie nástenné maľby znázorňujúce zber medu boli nájdené v oblasti centrálnej Sahary a sú staré približne 20 000 rokov. Najstaršie európske nástenné maľby, ktoré znázorňujú zber medu, sa našli v jaskyni Altamira v severnom Španielsku a ich vznik sa odhaduje na obdobie 13 000 rokov pred n. l.
Zber včelích produktov sa však neobmedzoval len na med. V hrobe človeka z neskorého paleolitu, ktorý sa našiel v Dolomitoch v severovýchodnom Taliansku, bola objavená zmes propolisu s rastlinnými živicami. Malé bločky tejto zmesi boli nájdené aj v hroboch lovcov z obdobia 7 300 rokov pred n. l. Propolis má mnohoraké využitie najmä na liečiteľské účely. Na čo slúžili nájdené bločky, sa však doteraz nepodarilo objasniť.
Nárast popularity
Keď človek prenikol do Európy, mal už dostatok loveckých zručností a zbraní, aby si zabezpečil potrebné bielkoviny lovom zvierat a rýb. Zdá sa, že hmyz bol len zriedkavou položkou v jeho jedálničku, aj keď chutným šesťnohým sústom nepohrdol. V jaskyni Grotte des Trois Frères vo Francúzsku bola nájdená kosť zubra, na ktorej bol vyrytý obraz kobylky z rodu Troglophilus. Tieto kobylky sú v tejto oblasti častými obyvateľmi jaskýň. Asi už nikdy nezistíme, či prehistorický umelec mal emočný vzťah k tomuto druhu, alebo kobylka jednoducho patrila k jeho obľúbeným pochúťkam.
So zrodom civilizácie hmyz nielenže zmizol z jedálnička európskych národov, ale stal sa symbolom nečistoty a nechutnosti. V súčasnosti je však všetko inak. Početné vedecké štúdie odhalili, že hmyz je pre vysokú výživovú hodnotu a nutričnú vyváženosť ideálnou potravinou budúcnosti (pozri Quark 2/2018). Jeho kulinársky potenciál objavili mnohí svetoví šéfkuchári – istá brazílska reštaurácia špecializujúca sa na jedlá z hmyzu získala dokonca Michelinovu hviezdu. Entomofágia, teda konzumovanie hmyzu, začína byť opäť in.
Text a foto RNDr. Milan Kozánek, CSc.
Scientica, s.r.o.
Článok vznikol v rámci riešenia projektu APVV-17-0538.
