Často sa hovorí o tom, že Slovensko je bohaté na prírodné krásy. Len niekedy sa dá takéto tvrdenie aj kvantifikovať. Skutočnosť, že je u nás známych vyše 7 000 jaskýň a Slovensko sa preto považuje za krajinu s najvyšším počtom jaskýň na obyvateľa v Európe, medzi takéto prípady určite patrí.
Napriek tomu, že v súčasnosti je ich u nás sprístupnených iba osemnásť, celkový počet objavených jaskýň napovedá, že jaskyniarstvo má na Slovensku bohatú históriu. Takú, aká si dozaista zaslúži svoju vlastnú muzeálnu zbierku.
Pre každého niečo
Nie všetky zo známych slovenských jaskýň majú dĺžku merateľnú v kilometroch a mnohé nemajú ani typickú kvapľovú výzdobu, akú by azda očakával bežný návštevník. To však neznamená, že každá z nich nemá svoj vlastný príbeh. Niektoré sú zaujímavé svojím vznikom alebo polohou, iné archeologickými či paleontologickými nálezmi. Mnohé sú s otvoreným koncom: speleológovia skúmajú možnosti ich ďalšieho pokračovania. Najdlhším doteraz známym je u nás systém Demänovských jaskýň s dĺžkou viac ako 41 kilometrov a najhlbšie sú Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách s prevýšením 499 metrov. Jaskyne na Slovensku sa vyskytujú v krasoch, travertínoch, pieskovcoch a viac ako 60 z nich má čiastočnú alebo úplnú ľadovú výplň. V slovenských jaskyniach sa potápa, lezie, mapuje, používajú sa na ozdravné terapie.
Historici evidujú prvé známky o jaskyniach na Slovensku z čias vrcholiaceho stredoveku, pravdepodobne siahajúce až do polovice 13. storočia. Najväčšiu zásluhu na popularizácii jaskýň mal však o niekoľko storočí neskôr slovenský polyhistor Matej Bel, ktorý v prvej polovici 18. storočia zhrnul dovtedy známe údaje o slovenských jaskyniach do svojich náučných diel. Podnietil tým záujem domácich aj zahraničných odborníkov, ktorý ďalej vzrástol v 19. storočí po objave Dobšinskej ľadovej jaskyne – výsledkom bol nielen prvý súhrn údajov o asi 300 vtedy známych jaskyniach, ale aj postupne sa rozširujúca skupina jaskýň sprístupnených verejnosti. Ďalšie jaskyne sa objavovali ešte v 50. rokoch minulého storočia.
Od národopisu k múzeu
Prvé zbierky začali v Liptovskom Mikuláši vznikať v prvej polovici 19. storočia počas existencie literárno-kultúrneho spolku Tatrín a mládežníckeho spolku Zora. V začiatkoch sa zameriavali na národopisné starožitnosti liptovského regiónu – takou bola aj pokračujúca Liptovská zbierka zo začiatku 20. storočia. Tá sa postupne rozširovala o prírodopisné a geologické časti, až prerástla do založenia Múzea slovenského krasu v roku 1930. Činnosť tohto múzea už bola zameraná viac na jaskyne a krasové územia Slovenska s geologickým, krasovým, ochraňovacím a okrášľovacím odborom. Po 2. svetovej vojne sa Jaskyniarsky zbor pretvoril na Slovenskú speleologickú spoločnosť, ktorá múzeum prevzala. V roku 1956 bolo múzeum zahrnuté pod Slovenské národné múzeum a v súčasnosti pôsobí pod názvom Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva.
Múzeum návštevníkom sprístupňuje v budove bývalého jezuitského kláštora z 18. storočia v Liptovskom Mikuláši poznatky nielen o slovenských jaskyniach, ale aj výstavy zamerané na históriu, geológiu, faunu a flóru národných parkov Slovenska. Disponuje paleontologickými, geologickými, botanickými, zoologickými či archeologickými zbierkami. Návštevníci môžu vidieť napríklad kostru pachypleurosaura, najstaršieho známeho stavovca z územia Slovenska, ktorá je nálezom svetového významu, alebo unikátnu zbierku krištáľov kalcitu z jaskýň a krasových oblastí Slovenska.
R
Tento článok si môžete prečítať v časopise Quark 12/2021. Ak ešte nie ste našou predplatiteľkou/naším predplatiteľom a chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.
