Koľko koní pod kapotou má váš plechový tátoš? Vzhľadom na to, že jednotka konskej sily nikdy nepatrila medzi jednotky SI a že už James Watt, ktorý ju kedysi zaviedol, ju definoval len sériou odhadov, presná odpoveď nemusí byť jednoduchá. A koľko koní pod kapotou má potom ľudská civilizácia?
Hoci kôň bol v porovnaní s inými živočíšnymi druhmi domestikovaný relatívne neskoro, jeho vplyv na ľudskú civilizáciu bol o to väčší. Civilizácia je pohyb, pohyb je doprava a doprava, to boli ešte pred sto rokmi v prvom rade kone. Svoje miesto v jazyku pri označovaní sily moderných automobilových motorov si rozhodne zaslúžili. Aj v časoch, keď konskú silu ako jednotku výkonu dávno vytlačila jednotka SI, pomenovaná práve podľa J. Watta.
Poslední v stajni, prví na love
Keďže kone sú mimoriadne rozmanité a rozšírené, je ťažké presne určiť, kedy bol kôň domestikovaný, rozpoznávať domestikáciu napríklad podľa zmien morfológie tela alebo nálezov pozostatkov mimo ich prirodzeného teritória.
Najstaršími nepriamymi dôkazmi zdomácnenia sú preto napríklad nálezy kôp trusu sústredené na obmedzených miestach, čo by mohlo svedčiť o chove koní v ohradách. Ďalšími môžu byť nálezy konských lebiek s chrupom prezrádzajúcim pravdepodobné používanie zubadiel. Najstaršie takéto nálezy pochádzajú z čias okolo roku 3600 pred naším letopočtom na území súčasného Kazachstanu. Najstarší priamy dôkaz o používaní koní ako ťažných zvierat vo forme kresieb vozov ťahaných koňmi pochádza z Mezopotámie približne z roku 2000 pred n. l.
Na porovnanie, prvé doklady o zdomácnení psov – pravdepodobne potomkov vlka dravého – pochádzajú z čias minimálne 14- až 15-tisíc rokov pred n. l., teda ešte z poslednej ľadovej doby. Prvé kury domáce sa objavujú už približne pred 6- až 8-tisíc rokmi, prvé domáce ošípané sa začali objavovať v Turecku pred 12-tisíc rokmi. Na rozdiel od iných živočíchov boli domáce kone napríklad ešte pre starovekých Egypťanov (ktorí sami ako prví domestikovali mačky) horúcou novinkou. Kone sa však oveľa viac ako všetky ostatné domestikované zvieratá hodili na prepravu ľudí. Hovädzí dobytok môže ťahať roľníkom pluhy, ťava domestikovaná na Arabskom polostrove krátko po koňovi sa svojou odolnosťou a húževnatosťou mimoriadne hodí na prepravu v púštnych podmienkach. Iba kôň to však všetko spája, navyše s rýchlosťou, pre ktorú je možné využiť ho efektívne ešte aj pri love iných zvierat alebo v bojoch s inými ľuďmi.
Všadeprítomný kôň
V dejinách sa vyskytlo možno viac rôznych typov vozidiel ťahaných koňmi ako typov súčasných áut. Od jednoduchých povozov, drožiek a kočov až k sanitným vozíkom a omnibusom, ktoré v európskych a amerických mestách ešte súťažili s prvými autami, autobusmi a električkami. Prispôsobovať sa dlho museli obe strany: presne pred sto rokmi, ešte v roku 1921 v americkom Michigane vstúpil do platnosti nový zákon. Ten pod hrozbou pokuty päť dolárov nariaďoval, aby boli vozidlá ťahané koňmi v čase od jednej hodiny po západe slnka do jednej hodiny pred východom slnka vybavené svetlom, ktoré ich spraví viditeľnými aspoň na vzdialenosť 300 stôp (91 m) – rovnako ako automobily.
Vozy ťahané jedným koňom alebo viacerými zvieratami v jednom súkolesí mali obyčajne dva hriadele, ktoré sa pripevňovali na oboch stranách najzadnejšieho zvieraťa. Vozidlá ťahané párom koní alebo viacerými pármi za sebou mali medzi dvojicou kolies upevnenú tyč. Dvojkolesové vozy boli vyvážené rozložením hmotnosti nákladu (ľudí a tovaru) na nápravu a v rovine ich držalo zviera. Vozy so štyrmi kolesami zostávali v rovine samy osebe, hriadele alebo tyč mohli byť preto zavesené vertikálne, čo im umožňovalo stúpať a klesať s pohybom koní. Štvorkolesové vozy sa riadili aj pomocou hriadeľov alebo tyče pripevnenej k prednej náprave, ktorá sa otáčala na otočnom stole či sedle pod vozidlom (napríklad mestské fiakre).
R
