Džarakuduk je oblasť v samom srdci rozsiahlej stredoázijskej púšte Kyzylkum. Je bránou do praveku starého 90 miliónov rokov. Bol aj mostom, ktorý spájal prehistorickú Európu s Áziou tajomnou Hodvábnou cestou?
Ázijský kontinent je v súčasnosti najčastejšou destináciou medzinárodných paleontologických expedícií. Najväčšia pozornosť je koncentrovaná na vrchnokriedové pieskovce púšte Gobi a jazerné sedimenty na severovýchode Číny z obdobia spodnej kriedy. Aj v tejto konkurencii si vybudovala košická paleobiológia slušnú pozíciu, nezaspali sme však na vavrínoch. Po šiestich expedíciách v Číne, ruskej Sibíri a v Iráne som zaostril na málo preskúmané oblasti v Centrálnej Ázii, kde sa nachádzajú pomerne vzácne vrstvy kontinentálnych sedimentov z obdobia strednej kriedy.
Nečakané komplikácie
V roku 2019 som viedol prvú z expedícií plánovaných v rámci projektu APVV do Číny. Krátko potom tieto plány ohrozila pandemická situácia. Skomplikovalo ju aj obmedzenie agentúry, ktoré nepovažovalo výdavky na povinnú karanténu v Pekingu za oprávnený výdavok. Ďalšia realizácia projektu tak bola vážne ohrozená.
Východiskom z tejto situácie bola prezieravá myšlienka, ktorú som rozpracoval v spolupráci s veľvyslanectvom SR v Taškente. Vďaka nesmiernej podpore mimoriadneho veľvyslanca Slovenskej republiky JUDr. Jána Bóryho som odprezentoval projekt potenciálnym uzbeckým partnerom. Po dosiahnutí dohody bolo na našej diplomatickej pôde v Uzbekistane podpísané memorandum o spolupráci medzi Štátnym geologickým múzeom (ŠGM) vrátane Štátnej komisie pre geológiu a minerálne zdroje Republiky Uzbekistan v Taškente, Medzinárodným ústavom stredoázijských štúdií UNESCO v Samarkande a Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Prebehli osobné rokovania aj na diplomatickej úrovni a podpora prišla i zo strany uzbeckých podnikateľov. So súhlasom APVV bol tak projekt premiestnený do novej geografickej zóny, čo vyriešilo nielen zložitú situáciu, ale ako sa neskôr ukázalo, poskytlo experimentálne možnosti, s ktorými sme nepočítali ani v Číne.
Prečo práve Uzbekistan?
Obdobie kriedy patrí medzi najlepšie študované geologické obdobia s výnimkou jej strednej časti. Príčinou tejto výnimky je vzácnosť výskytu vrstiev s faunou suchozemských živočíchov. A práve tieto vrstvy sú pomerne časté a dobre prístupné na území štátov Strednej Ázie. V Uzbekistane sú dokonca bohaté na skameneliny stavovcov. Navyše máme v tejto krajine veľvyslanca, ktorý okrem podpory projektu ponúkol slovenskej skupine aj pevné zázemie. Potešilo aj to, že od roku 2019 máme s Uzbekistanom bezvízový styk.
To však nie je všetko. Náš projekt je zacielený na štúdium vzťahu medzi biodiverzitou (druhovou pestrosťou organizmov) a zmenami podnebia. A bolo to práve obdobie strednej kriedy, kedy sa naplno prejavil skleníkový efekt, ktorý spôsobil globálne oteplenie celej planéty, v dôsledku čoho sa na zemských póloch roztopil ľadovec. Tieto klimatické zmeny spôsobili vniknutie oceánov do severnej (laurázijskej) časti rozpadajúcej sa Pangey (názov vtedajšieho superkontinentu). Kontinentálna fragmentácia významne stimulovala evolúciu života a vytvárala podmienky na speciáciu (vznik nových druhov) a endemizmus (jedinečnosť rozšírenia druhov) v nových geografických podmienkach.
Výnimočné podmienky
V strednej kriede boli tieto podmienky jedinečné. Naprieč Strednou Áziou, od severu až k juhu, sa vlnili vody pravekého mora známeho ako Turgajský prieliv. Toto more prepojilo vody Severného oceánu a oceánu Tethys na rovníku. Na druhej strane oddelilo európsku časť Laurázie od jej ázijskej časti. Uvedená morská bariéra vznikla už v strednej jure (pred 160 miliónmi rokov) a pretrvala až do oligocénu (pred 29 miliónmi rokov).
Stredná krieda je navyše obdobím, počas ktorého sa položili základy evolúcie mnohých skupín súčasných stavovcov. V tomto ohľade vlastní nálezisko v Džarakuduku dva unikáty. Je to najhojnejšie nálezisko suchozemských stavovcov z obdobia turónu (cca 90 miliónov rokov) a našlo sa tu najdiverzifikovanejšie spoločenstvo placentálnych cicavcov na svete.
Martin Kundrát
vedúci výskumnej skupiny
evolučnej biodiverzity a laboratória PaleoBioImaging LAB
UPJŠ v Košiciach
Foto archív autora
Výskum je spolufinancovaný grantom APVV-018-251.
