Líška hrdzavá (Vulpes vulpes) je naša bežná šelma štíhlej postavy. Má pomerne dlhšie nohy, veľké ušnice a huňatý dlhý chvost. Považujeme ju za súmračné zviera, ktoré má ako jediné z čeľade psovitých vertikálnu zrenicu, akú má aj mačka.
Líške prislúcha podľa sfarbenia srsti jej druhotné pomenovanie hrdzavá, hoci niektoré jedince majú individuálnu premenlivosť vo farbe chlpov predovšetkým v obrysovej, vystupujúcej časti srsti. Výraznejšie farebné odlišnosti sa objavujú v rôznych geografických podmienkach. No nech je líška akokoľvek sfarbená, nemôžeme si ju pomýliť s inou šelmou alebo zverou v našom prostredí.
Teritoriálne zviera
Líška žije na celom území Slovenska. Videl som ju tak pri Dunaji, ako aj v stredných polohách hôr, dokonca aj pri najvyššie položenej chate vo Vysokých Tatrách – pri Téryho chate. Je teritoriálne zviera, často s pohyblivou hranicou. Spôsobuje to najmä dostupnosť potravy. V zime je rozloha jej teritória oveľa väčšia ako v lete, pretože často musí prejsť v noci za potravou až do 25 kilometrov, v lete jej stačí na lov dva až šesť kilometrov. Trvalé, pravidelné teritórium líšky má rozlohu od 500 do 5 000 hektárov. V južných oblastiach, kde je dostupnosť potravy vysoká, bývajú líščie teritóriá veľké iba od 50 do 100 hektárov.
Medzi dvomi revírmi majú líšky vynechané akési hraničné neutrálne zóny. V nich sa objavujú len občas. Dospelá líška, ktorá má ohraničené svoje územie, na ktorom žije, sa s inými líškami stretáva iba veľmi zriedka.
Výnimkou je líška napadnutá chorobou – prašivinou. Ide o parazitárne ochorenie, ktoré spôsobuje zákožka svrabová (Sarcoptes scabies) a ktoré sa môže preniesť aj na psy alebo človeka. Chorá líška sa vtedy túla aj cez niekoľko cudzích teritórií.
Značkovanie územia
Líška si chráni svoje teritórium rôznymi značkami a vizitkami. Najviac využíva svoj trus, moč a látky z pachových žliaz. Trus necháva na viditeľných miestach, na čistinke, na kameni, na pni a klátoch dreva. Neznačkuje však len hranice svojho revíru, ale aj miesta, kde objavila významnejší zdroj potravy. Môže sa stať, že trus alebo iný pach zanechá na mieste, na ktorom objavila kolóniu hrabošov. Prebytočnú potravu si niekedy zahrabáva a tiež si ju označí. Naopak, nestráviteľné časti potravy, ktoré rovnako zahrabáva, pomočí preto, aby sa k nim už nevrátila.
Značkovanie trusom sa najviac prejavuje v období párenia. Toto obdobie má v poľovníckej terminológii názov aj kaňkovanie líšok. Prebieha zvyčajne počas zimných mesiacov od decembra do marca s vrcholom v januári a februári. Vtedy líška využíva na označenie svojho revíru a tiež brlohu aj výlučky nadchvostovej pachovej žľazy, ktorá sa nazýva fialka.
Každý jedinec má svoj vlastný pach, a tak cudzia líška, ktorá sa zatúla na územie inej líšky, hneď pochopí, že revír či brloh jej nepatrí.
Výnimočná je aj análna žľaza. Práve jej výlučky sa pri potrebe vstrebávajú do trusu a majú mnohonásobný účinok. Lišiak tak zachytí rujný pach líšky až na dva kilometre.
Text a foto Ivan Kňaze
