Astrofotografia je veľmi efektívnym nástrojom v popularizácii vedy ako takej. Dokáže zachytiť záznam nočnej oblohy, aký naše oko nedokáže vnímať.
Určite ste sa už niekedy pri fotografiách nočnej oblohy stretli s podozrením na korektnosť farieb, ktoré vaše oko na nočnej oblohe nikdy nevidelo, a predsa sa na snímkach nachádzajú. Čo spôsobuje tieto červené machule?
Úzka časť spektra
Napriek tomu, že ľudské telo je naozaj zaujímavým evolučným produktom, má značné obmedzenia. To platí aj pre náš zrak. Ľudské oko – náš jediný prirodzený asistent pri pozorovaní dennej či nočnej oblohy – má v skutočnosti obrovské nedokonalosti.
Z celého elektromagnetického spektra obsahujúceho gama a röntgenové, ultrafialové a infračervené žiarenie až po mikrovlny a rádiovlny vidia naše oči len veľmi úzku časť. Dokonca tú najužšiu z neho, ktorú nazývame viditeľné spektrum. Ide o konkrétne vlnové dĺžky približne od 380 do 750 nm v závislosti od schopnosti oka, pričom väčšinou platí, že mladšie oko má väčší rozsah a citlivosť podobne ako je to pri šírení zvukových vĺn. Spomínate si na zvonenia na hranici necelých 20 kHz, ktoré starší ľudia nepočuli?
Dokonalo nedokonalé oko
Ani tú veľmi úzku časť elektromagnetického žiarenia, ktorú vidíme, nevníma naše oko identicky. Krivka vnímania intenzity žiarenia v závislosti od konkrétnych vlnových dĺžok (farieb) má tvar Gaussovej krivky. Najnižšou intenzitou vnímame farby na okrajoch viditeľného spektra – fialovú a červenú. Naopak, maximálnu intenzitu je náš zrak schopný zachytiť v žltozelenej farbe s vlnovou dĺžkou približne 555 nm. To je náš obraz, na ktorý sme zvyknutí. Listy sú zelené, nebo modré a kvety pestrofarebné. Tým, že tieto objekty nemajú schopnosť vyžarovať farby, iba pohlcovať všetky ostatné vlnové dĺžky, si teraz hlavu lámať nebudeme. A dokonca ani tým, že v noci vidíme zreteľnejšie pri bočnom, nie priamom pohľade.
Keby sme však celé viditeľné spektrum dokázali vnímať konštantne, náš pohľad na svet by sa značne zmenil. Všetko by bolo väčšmi červenofialové. Počas bežného dňa sa často nestretneme s tým, že by nám táto funkcia oka prekážala. Nevideli by sme totiž nič navyše, len by sme svet vnímali ako cez ružové okuliare. To by však platilo iba dovtedy, kým by sme sa nezapozerali na nočnú oblohu.
Farebná nočná obloha
Pri pohľade na astrofotografie obsahujúce rôzne farby je v porovnaní s pohľadom na oblohu voľným okom viditeľný rozdiel. Zväčša nejde o akési dofarbovanie v postprocese, ale o prirodzené farby vyžarované napríklad žiarením atmosféry, Mliečnou cestou či samotným vesmírom. Naše oči však v noci s obľubou používajú najmä tie svetlocitlivé bunky, ktoré nemajú schopnosť rozoznávať konkrétne farby. Náš nočný svet je preto väčšinou čiernobiely a iba niektoré silné zdroje svetla vidíme farebne – Mesiac či polárnu žiaru. Dokonca aj tá, keď je veľmi slabá, sa javí iba ako bezfarebné žiarenie nad obzorom.
Na nočnej oblohe pritom skutočne žiari množstvo farieb. Jedny z najzaujímavejších objektov, na ktoré sa môžeme zamerať, sú emisné vodíkové hmloviny. Keby naše oči vnímali celé spektrum viditeľného svetla v plnom rozsahu, tieto hmloviny by nás očarili na prvý pohľad.
Text a foto Tomáš Slovinský
riaditeľ OZ Astronómia pre všetkých
