Vyzváňanie zvonov sa stalo takou prirodzenou súčasťou zvukovej životnej scenérie Európanov, že ho už možno väčšina z nás ani nevníma. Zvonice, rituálne či svetské, sú špecifikom Západu a patria k skvostom architektúry všade, kde sa udomácnili.
Kto by nepoznal šikmú vežu v Pise či Kampanilu na Námestí sv. Marka v Benátkach? Zvonenie Big Benu či Baziliky sv. Petra sú neodmysliteľnými zvukovými podobizňami Londýna a Ríma. Veže so zvonmi patria k európskym mestám akoby odnepamäti.
Európske špecifikum
Zvuk zvoncov a zvonov mal na ľudí vždy zvláštne účinky. Dávno predtým, ako bola v Európe postavená prvá zvonica, zvonenie sa používalo pri pohanských zimných rituáloch na vyháňanie zlých duchov. V tradícii prvých kresťanov bolo verejné zvonenie prípustným spôsobom, ako radostným hlukom vítať príchod Vianoc. Hoci zvony svojím typickým dunivým zvukom zneli aj v chrámoch východnej Ázie a zvončeky používali tamojší mnísi pri svojich rituáloch, myšlienka špeciálnej veže so zvonmi, ktoré zvolávajú bohoslužby či nabádajú veriacich k modlitbám, sa zrodila v Európe. Podľa všetkého poznáme aj jej konkrétneho autora: bol ním v roku 400 rímsky senátor, guvernér provincie Kampánia (oblasť okolo Neapola a Vezuvu) Paulinus z Noly.
Nápad stavať pri kostoloch a chrámoch veže, z ktorých sa budú doďaleka rozliehať zvuky zvonov, o dvesto rokov neskôr oficiálne posvätil pápež Sabinianus a od 10. až 11. storočia sa postupne stávali zvonice v Európe bežnými. Zároveň sa z pôvodne sakrálnych stavieb postupne prekvalifikovali aj na plnenie rôznych svetských úloh. Typickým využitím sa stalo vyzváňanie v čase požiarov či veľkej vody, pri blížiacom sa nebezpečenstve útoku a podobne. Zvonice slúžili všeobecne ako pozorovateľne, ohlasovali sa z nich rôzne nariadenia a vyzváňali pri príležitostiach sviatkov. Neskôr sa na vežiach v mestách začínali objavovať aj mestské hodiny.
Zlatá veža
Vzhľadom na to, ako pomaly a postupne sa stavby samostatných zvoníc v Európe rozširovali, je vlastne pohľad na každú, ktorá sa zachovala z čias renesancie, pohľadom na časy, keď boli zvonice v našich mestách a dedinách neraz ešte neošúchanou novinkou. Jedna taká pamiatka v podobe najstaršej renesančnej zvonice u nás čaká na návštevníkov napríklad v Kežmarku. Zvonicu so štvorcovou podstavou nazývali kedysi pre jej sgrafitovú výzdobu zlatou vežou. Postavili ju v tesnej blízkosti Baziliky sv. Kríža v centre Kežmarku v roku 1591 a v jej vnútri sú na drevenej konštrukcii zavesené tri zvony. Najstarší z nich je starší ako samotná stavba: pochádza z roku 1525 a dvadsaťcentimetrová prasklina v jeho tele má na svedomí, že zvon vydáva nečistý tón C. Tento zvon sa do zvonice po jej postavení dostal pravdepodobne z veže susedného staršieho kostola. Zvonicu zdobí renesančná atika s erbmi rodu Habsburgovcov, Uhorska a mesta Kežmarok. Podobne cenné, len o niekoľko desaťročí mladšie, sú renesančné veže v Poprade (pri Kostole sv. Egídia), Spišskej Belej či Spišskej Sobote.
Nie všetky vzácne zvonice musia vyzerať okázalo. Vo Vyšehradnom (Nitrianske Pravno) napríklad možno nájsť unikátnu drevenú zvonicu, ktorá sa zachovala z roku 1802. Má štvorcový pôdorys, jednopriestorovú dispozíciu a siaha do výšky dvoch podlaží. Vo zvonici sa dokonca zachoval aj pôvodný zvon. Túto stavbu postavili na nepriamy podnet cisárovnej Márie Terézie. Na základe jej výnosu, tzv. Ohňového patentu z roku 1770, museli mať všetky stavby komín a všade tam, kde nemali kostol s vežou a zvonmi, museli postaviť samostatné zvonice, ktoré mali upozorňovať na živelné pohromy. Pravda, zvonenie pred ničivým požiarom, povodňou či blížiacimi sa tureckými nájazdníkmi len sotva možno nazvať radostným hlukom, pre obyvateľov miest a dedín však bolo rovnako dôležité ako zvonenie na privítanie Vianoc alebo Nového roku.
R, foto Pixabay
