Dátumy sú iba prázdne čísla, počúvame často. Z astronomického hľadiska je skutočne jedno, v ktorom bode dráhy Zeme okolo Slnka povieme Teraz! a začneme rátať obehy, ktorými potom meriame ľudské dejiny. Z hľadiska tých dejín to však jedno nikdy nebolo.
Vynález kalendára, ktorým človek spojil astronómiu a matematiku, aby začal merať plynutie času a prírodných cyklov, možno pokojne porovnávať s vynálezom kolesa. Dokonca poznáme civilizácie, ktoré nepoznali koleso, no bez kalendára sa ani jedna z nich nezaobišla.
Globálny babylon
Vydanie Quarku obsahujúce tento článok vyšlo 1. februára 2022. Aspoň tam, kde vládne gregoriánsky kalendár. V juliánskom kalendári je však 19. januára 2022. Podľa hebrejského kalendára februárový Quark vyšiel na 30. ševat roku 5782. Pravda, len do zotmenia; po zotmení to bude už 1. adar I. Podľa islamského kalendára Quark vyšiel 28., resp. 29. džumada roku 1443. Perzský kalendár označuje tento deň ako 12. bahman roku 1400, etiópsky kalendár ako 24. tir 2014. Indický občiansky kalendár, ktorým indická vláda v roku 1952 zjednotila 30 rôznych miestnych kalendárov, zaznamená náš 1. február 2022 ako 12. magha 1943. Mayský kalendár, ktorý je taký populárny medzi záhadológmi a ktorý je v skutočnosti súborom troch paralelných kalendárov, ukáže v tento deň 13.0.9.4.9. podľa tzv. Veľkého počtu, 7. pax podľa Haab a 5. muluc podľa systému Tzolkin. Tých, čo sú presvedčení, že najvýznamnejším (a najhlučnejším) okamihom roka býva prelom nášho 31. decembra a 1. januára, bude možno zaujímať, že práve nášho 1. februára 2022 majú v Číne Nový rok – 1. deň Yi Yu 1. mesiaca roku Tigra 4720.
Naozaj, všetko sú to len čísla. Za nimi sa však skrývajú prapôvodné rytmy života celých civilizácií. Podobne, ako nie je vo vesmírnych meradlách dosť dobre možné hovoriť o jednom spoločnom teraz, žiadne spoločné teraz akoby nikdy nepanovalo ani medzi rôznymi kultúrami na Zemi. Skutočnosť, že v prípade kalendárov nie sú na vine priepasti priestoročasu ani relativita, na tom veľa nemení. Beh času bol pre ľudstvo vždy zásadný, rôzne kultúry ho však vnímali celkom inak.
Lúče medzi kameňmi
Kto by nepoznal monument Stonehenge v poliach neďaleko britského Salisbury? Sústredné kruhy kamenných blokov s hmotnosťou až do 25 ton oddávna priťahovali ľudí, ktorí spriadali všemožné teórie o ich pôvode a účele. Podľa rádiokarbónového datovania bol najstarší – vnútorný – kruh blokov vztýčený asi 2 000 až 2 400 rokov pred naším letopočtom, pričom kamene sa na mieste nachádzali už celé stovky rokov predtým. Vek nálezov napovedá, že monument patril k systému stoviek pohrebných mohýl z bronzovej doby, roztrúsených po okolí. Na neľúbosť romantikov teda Stonehenge začal vznikať aspoň 1 000 rokov predtým, ako na Britské ostrovy vkročili prví Kelti s druidmi, ktorým bola pamiatka dlho pripisovaná.
O kultúre, ktorá ho postavila, veľa nevieme. Isté len je, že monument je orientovaný na východ Slnka počas letného slnovratu. Stonehenge teda umožňoval presne určiť čas v roku, v ktorom je Slnko na oblohe najvyššie. Hovoriť o rituálnom účele stavby znamená tak trochu skresľovať podstatu: pre ľudí bolo odjakživa životne dôležité zistiť, v ktorom časovom bode roka sa práve nachádzajú. Ak dokážete na základe dopadu slnečných lúčov na vhodne rozmiestnené megality odhadnúť, koľko času ešte uplynie do slnovratu, z jedného jediného dátumu máte už odrazový mostík pre odhad celoročného cyklu. A poznanie celoročných cyklov bolo podľa vedcov dôležité aj pre ľudí, ktorí ešte nepoznali poľnohospodárstvo.
Zrod histórie
V roku 2013 oznámili vedci z univerzity v Birminghame objav kalendára, ktorý vytvorili lovci a zberači približne 8 000 rokov pred naším letopočtom. Lokalitu v škótskom Warren Fields odhalil letecký prieskum, ktorý upozornil na nezvyčajné stopy v obilí. Vykopávky potom odkryli súbor dvanástich jám, ktoré napodobňujú fázy Mesiaca a zrejme označujú lunárne mesiace v priebehu roka. Ďalšie analýzy odhalili, že lokalita je tiež zarovnaná s východom Slnka v polovici zimy. Týmto spôsobom poskytuje pozorovateľom ročnú astronomickú korekciu, ktorá synchronizuje plynutie času podľa Mesiaca s asynchrónnym slnečným rokom a ročnými obdobiami.
Stránka univerzity v Birminghame citovala vedúceho projektu profesora krajinnej archeológie Vincea Gaffneyho: Dôkazy naznačujú, že spoločnosti lovcov a zberačov v Škótsku mali potrebu a zároveň aj dôvtip sledovať čas v priebehu rokov a korigovať sezónny posun lunárneho roku, a to takmer 5 000 rokov pred prvými formálnymi kalendármi známymi na Blízkom východe. Týmto spôsobom sa ilustruje jeden dôležitý krok smerom k formálnej konštrukcii času, a teda aj samotnej histórie.
Kalendár vo Warren Field neoznačoval konkrétne východy Mesiaca, pretože vzorce východu Mesiaca sú príliš zložité. Znázorňoval však kombináciu niekoľkých rôznych cyklov, ktoré bolo možné použiť na symbolické a praktické sledovanie času. Nález podľa vedcov dokazuje sofistikovanosť raných spoločností a odhaľuje, že už pred 10 000 rokmi lovci a zberači stavali monumenty, ktoré im pomáhali sledovať čas.
Jaskynná astronómia
Prapôvod kalendára je zahalený závojom času, cez ktorý sa už vedcom možno nikdy nepodarí preniknúť. Takmer 40 rokov v minulom storočí venoval americký archeológ Alexander Marshack dokazovaniu, že už ľudia aurignackej kultúry z obdobia asi 32 000 rokov pred n. l. rozumeli vzájomnému pôsobeniu ročného cyklu Mesiaca, ekliptiky, slnovratu a sezónnych zmien na Zemi.
A. Marshack skúmal jaskynné maľby a artefakty vo Francúzsku a Nemecku a tam, kde väčšina pred ním videla náhodné značky, odhaľoval matematické a astronomické poznatky ich tvorcov. Podľa neho napríklad súbory vrypov a čiar rôznej hrúbky zaznamenávali fázy Mesiaca. Podľa A. Marshacka boli mnohé artefakty na malých kúskoch kameňa, kostí alebo parohu preto, aby sa dali ľahko prenášať a brať so sebou na dlhšie cesty, napríklad na lovecké výpravy a sezónne migrácie. Lov veľkých zvierat si mohol vyžadovať, aby lovci sledovali stáda koní, zubrov, mamutov alebo kozorožcov aj mnoho týždňov.
Marshackova práca bola často kritizovaná: podľa mnohých príliš preceňoval niektoré nálezy a nachádzal číselné a kalendárne vzory aj tam, kde neexistovali. Napriek tomu mal veľký vplyv na štúdium paleolitického umenia a vo svojich názoroch nebol určite osamotený. Otázka astronomických poznatkov paleolitických lovcov zostáva naďalej otvorená.
Sumerský praotec
Jedným z najstarších formálne popísaných kalendárov bol lunárny kalendár Sumerov, ktorý sa po rôznych úpravách stal akýmsi praotcom kalendárov používaných doteraz. Sumeri ako prví zaviedli slnečný rok rozdelený na 12 lunárnych cyklov (354 dní), ktoré sa zaokrúhľovali tak, aby tvorili 12 mesiacov po 30 dňoch (360 dní). Sumerské výpočty boli založené na číslach 6, 12 a 60, nie náhodou má preto aj náš rok 12 mesiacov, náš deň je štruktúrovaný ako 12 hodín ráno a 12 hodín večer, každá hodina má 60 minút a každá minúta 60 sekúnd. Aby sa lunárne mesiace zosynchronizovali so slnečným rokom, rovnodennosťami a slnovratmi, sumerskí astronómovia vkladali každé štyri roky jeden mesiac navyše. Delenie dní na 12-hodinové celky spôsobovalo ich rozličnú dĺžku podľa ročných období a Sumeri tak okrem prestupného roku ako prví zaviedli aj akýsi prvotný systém letného a zimného času: denné hodiny boli kratšie v zime a dlhšie v lete.
R
