Analýza sedimentov z jazerného dna preukázala osídlenie Faerských ostrovov pravdepodobne Keltmi z Írska či Škótska už okolo roku 500 nášho letopočtu, stáročia pred nórskymi Vikingmi.
Faerské ostrovy, autonómny región Dánska, ležia približne v strede medzi Nórskom, Islandom a Britskými ostrovmi. Ich názov sa prekladá ako ďaleké alebo ovčie.
Drsná klíma
Celková rozloha tohto súostrovia, tvoreného 18 väčšími ostrovmi a stovkami priľahlých ostrovčekov, je necelých 1 400 štvorcových kilometrov. Obýva ich viac než 50-tisíc ľudí. Klíma má drsný, oceánsko-subarktický charakter. Tundrová krajina je hornatá s mnohými jazerami a terén pokrývajú trávy a ostrice, ktoré spásajú nespočetné ovce, oddávna jeden zo základov faerskej ekonomiky. Drevnaté rastliny (kroviny a zakrpatené stromy) sú zriedkavé. Vzhľadom na polohu ostrovov sa zvyčajne predpokladá, že ich osídlili škandinávski Vikingovia, najmä nórski, okolo roku 850, po tom, čo zvládli diaľkovú plavbu. Poslúžili im ako odrazový mostík pre ďalšiu expanziu v severnom Atlantiku, trvalé osídlenie Islandu (v roku 874) aj dočasné osídlenie Grónska (cca obdobie od roku 980 až 15. storočie) a plavby do Severnej Ameriky (cca v roku 1021; pozri Quark 1/2022).
Lenže veci nemusia byť vždy také, ako vyzerajú na prvý pohľad. Alebo ako v tomto prípade naznačovala prevažná časť doterajších poznatkov. Existujúce archeologické údaje dokladajú výlučne vikinské osídlenie. Popravde, problém prvotného osídlenia Faerských ostrovov už od jeho nastolenia obklopovali otázniky. Počnúc legendami, v ktorých viaceré texty zo skorého stredoveku hovoria o plavbách írskych mníchov, konkrétne svätého Brendana s druhmi, k Ostrovu požehnaných v rokoch 512 až 530.
Ako cieľ v tomto prípade najlepšie vyhovujú práve Faerské ostrovy, hoci sa v tejto súvislosti spomínali aj Azory, Kanárske ostrovy a dokonca Severná Amerika. Niektoré pramene priamo udávajú osídlenie Faerských ostrovov írskymi mníchmi okolo roku 700. Napríklad v roku 825 písal írsky mních a geograf Dicuil o pustovníkoch žijúcich vyše sto rokov na neupresnených severných ostrovoch.
Presvedčivé dôkazy
Prvé vedecké úvahy o predvikinskom osídlení Faerských ostrovov vyvolalo zistenie, že tam už pred 4 250 rokmi rástol skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata). Táto bylina sa totiž berie ako indikátor intenzívneho spásania vegetácie hospodárskymi zvieratami. Podľa podobných nálezov z Islandu z doby pred jeho osídlením ju však zrejme na Faerské ostrovy priviali vetry.
Dôležitejšie boli peľové a makrofosílne dôkazy výrazného obmedzenia drevín ako breza, borievka a vŕba, takisto zrejme spásaním, ale bez presnejšieho datovania. Za obmedzením drevín však mohlo byť aj dobové ochladenie klímy.
Veľmi presvedčivo vyznel objav zuhoľnatených zŕn jačmeňa datovaných do rokov 351 až 543 na archeologickej lokalite À Sondum faerského ostrova Sandoy, uverejnený v roku 2013 v časopise Quaternary Science Reviews. Našli sa v hlbšej vrstve pod zvyškami vikinského dlhého domu. Ako definitíva pre prítomnosť ľudí na Faerských ostrovoch pred Vikingmi to však ešte nestačilo.
Letné sídlo pastierov
Potrebný dôkaz zrejme teraz konečne priniesol archeologicko-geochemicko-genetický výskum osemčlenného americko-nórskeho tímu, ktorý viedli Lorelei Curtinová a William D’Andrea z Lamont-Doherty Earth Observatory pri Kolumbijskej univerzite v New Yorku (USA). Analyzovali vzorky sedimentov, ktoré odobrali z dna jazera Eidisvatn na severe druhého najrozľahlejšieho faerského ostrova Eysturoy. Cieľom bolo stanoviť priebeh zmien klímy na začiatku vikinského osídlenia. Jazero má v súčasnosti väčšiu plochu ako kedysi v dôsledku hydroenergetických úprav. Na teraz zaplavenom mieste sa v ňom nachádza archeologická lokalita vikinského salaša Argisbrekka. Ten býval letným strediskom pastierov oviec z blízkej vikinskej osady Eidi. V sedimentoch našli okrem iného typické biomarkery trusu hospodárskych zvierat, konkrétne lipidov koprostanol a beta-stigmastanol, ale aj priamo ovčiu DNA. Rastlinná DNA vo vzorkách zasa odhalila rýchly mohutný rozvoj tráv a úbytok drevín. Prekvapilo však datovanie sedimentov. Vyšlo totiž na cca rok 500, čo je 300 až 350 rokov pred vikinským osídlením ostrovov a salašníckym využívaním Argisbrekky, no v zhode s datovaním spomenutých zuhoľnatených zŕn jačmeňa a írskymi textami zo skorého stredoveku. Tím to oznámil v časopise Nature Communications Earth & Environment.
Keltské nevesty, vikinskí ženísi
S brendanovským osídlením Faerských ostrovov Keltmi zo súčasného Írska či Škótska dobre ladí skutočnosť, že veľká časť miestnych názvov na týchto ostrovoch predstavuje odvodeniny z keltských slov. Na ostrovoch sa tiež našli mnohé keltské označenia hrobov. Čo sa týka genetického základu terajších Faerčanov, vykazujú silnú asymetriu. Po materskej línii v ich DNA dominuje keltský pôvod, po otcovskej škandinávsky.
Taká asymetria sa vyskytuje aj na iných ostrovoch v severnom Atlantiku, no na Faerských ostrovoch je najvýraznejšia. Poukazuje to na scenár mnoho ráz doložený aj v historickej dobe po celom svete. Votrelci totiž zväčša pozabíjali mužov a ich ženy a dcéry si zobrali za manželky. Dávna minulosť bola krutá a Vikingov dlho nik nedokázal poraziť, hoci napokon našli aj na nich obrancovia recept. Mohlo to však byť aj inak.
Vikingovia zvládli diaľkové oceánske plavby vrozpätí rokov 750 až 820. Od záveru 8. storočia pravidelne podnikali lúpežné a vražedné nájazdy na Britské ostrovy. V Írsku, v Británii (najmä na severe a východe) a na priľahlých ostrovoch (Orkneje, Shetlandy) si zakladali aj osady, pričom ich preukázateľne ovplyvnila keltská kultúra, takže keltské manželky si na Faerské ostrovy mohli priviezť odtiaľ.
Kľúčové ovocie
Členovia tímu však zdôrazňujú kľúčový význam ich datovania prvej prítomnosti oviec na Faerských ostrovoch do obdobia okolo roku 500, teda dávno predtým, ako sa Vikingovia dokázali plaviť po otvorenom oceáne. (Na Faerských ostrovoch nežili nijaké pôvodné cicavce, dostali sa tam až s ľuďmi.). Navyše v tom čase súbežne došlo k spomenutému rýchlemu úbytku drevín, čo zjavne spôsobili ľudia a na Faerských ostrovoch doteraz všadeprítomné ovce, než v minulosti naznačované ochladenie klímy v skorom stredoveku.
Spolu s výraznou rodovou keltsko-škandinávskou genetickou asymetriou súčasných Faerčanov to podľa autorov výskumu znamená, že na týchto ostrovoch predsa len pred príchodom Vikingov žilo keltské obyvateľstvo, ktoré tam zrejme postupne priviedli írski mnísi. Nórski Vikingovia si potom budovali osady na miestach osád pôvodných keltských obyvateľov, keďže na Faerských ostrovoch je málo vhodných lokalít – zväčša ide o neveľké plošiny na konci zálivov chránených pred najhoršími extrémami tamojšieho počasia.
Zdeněk Urban
