Pračlovek na ceste z Afriky

Našiel sa druhý najstarší dôkaz odchodu príslušníka rodu Homo z Afriky. Očividne patril k inému druhu ako praľudia z najstaršej známej migrácie.

Základný scenár evolúcie človeka, jadro aktuálneho odborného konsenzu v tejto sfére poznania, sa odvíja takto: Prví predstavitelia ľudského rodu Homo sa vyvinuli vo východnej, respektíve južnej Afrike z niektorého druhu tamojších gracilných čiže jemnejšie stavaných australopitekov.
Podľa najnovších nálezov sa to očividne stalo skôr pred 3 miliónmi rokov než pred 2,5 miliónmi rokov, ako sa donedávna myslelo. Títo počiatoční Homo, druhy človek zručný (Homo habilis), človek turkanský (Homo rudolfensis) a zatiaľ definitívne nepotvrdený človek gautenský (Homo gautengensis), sa však od nás ešte vždy dosť líšili – anatomicky, používanými nástrojmi, pravdepodobne tiež správaním aj tým, čo zhŕňame pod pojem kultúra. Typicky ľudské rozmery a proporcie lebky a postavy, ako aj objem mozgu podobný nášmu – bližší k 1 000 či viac cm³ – však nadobudli až praľudia z kombinovaných druhov človek vzpriamený a pracujúci (Homo erectus a ergaster). Mnohí vedci však považujú druhý z nich za variáciu prvého pred zhruba 2 miliónmi rokov.

Po stopách pozostatkov

Pomerne krátko nato došlo k prvej veľkej migrácii Homo z Afriky do Eurázie. Najstaršie známe stopy tejto migrácie predstavujú fosílie človeka gruzínskeho (Homo georgicus) spred približne 1,8 milióna rokov. Mimoafrické stopy pračloveka z tejto fázy sa dosiaľ našli len na niekoľkých lokalitách, z toho iba na časti z nich vo forme fosílnych kostí.
Na západe Eurázie sa popri gruzínskom Dmanisi našli kosti len na dvoch španielskych lokalitách – Venta Micena (Orca, Granada) a Sima de Elefante (Atapuerca). Na východe Eurázie objavili stopy ešte na dvoch jávskych lokalitách v Indonézii – Modjokerto a Sangiran. O veku viacerých čínskych nálezov, ktoré môžu byť z tejto fázy, sa ešte vždy diskutuje.
Na západe Eurázie k tomu treba prirátať neanatomické dôkazy prítomnosti pračloveka z tejto fázy na dvoch francúzskych lokalitách (Lézignan-la-Cèbe a Pont-de-Lavaud), dvoch talianskych (Montepoggiolo a Pirro Nord), tureckej Kocabas a Muhkai II na severnom Kaukaze. Preto je veľmi vítané, že k trojici lokalít s pozostatkami skorých praľudí v západnej Eurázii teraz pribudla štvrtá, v Izraeli. Zaslúžil sa o to deväťčlenný medzinárodný tím vedcov na čele s Alonom Barashom z Bar Ilanovej univerzity v izraelskom Safede. Predmetnú štúdiu uverejnili v časopise Nature Scientific Reports.

Objav na druhý pokus

Vedci v štúdii opísali stavec pračloveka z lokality Ubajdíja v údolí Jordánu južne od jazera Kinaret (Genezaretské jazero, Galilejské more) blízko kibucu Beit Zera v severnom Izraeli, datovaný do doby pred 1,5 milióna rokmi. Predstavuje dôkaz, že migrácia praľudí z Afriky doložená v Dmanisi nebola v tom čase osamotená, ale zrejme bola prvou z viacerých vĺn. Stavec poukazuje na druhú vlnu po približne 300-tisíc rokoch.
Ubajdíja je známe archeologické nálezisko, kde vykopávky prebiehajú už od roku 1960. Popri kostiach praľudí z mladšej doby sa tam našli početné kosti šabľozubých tigrov, mamutov, obrích byvolov, paviánov, divých svíň, hrochov, žiráf a jaguárov. Vedľa nich ležiace kamenné nástroje, čadičové aj pazúrikové, ukázali, že zväčša išlo o loveckú korisť praľudí. Nástroje pripomínajú približne rovnako staré kamenné nástroje z lokalít vo východnej Afrike.
Najnovšie vykopávky v Ubajdíji využívajú presnejšie metódy absolútneho datovania jednotlivých nálezových vrstiev a skúmania paleoekológie a paleoklímy tejto oblasti. Unikátny stavec však trochu paradoxne nepochádza z najnovších kôl vykopávok. Dvaja členovia tímu ho objavili v roku 2018 v depozite nálezov zo starších ubajdíjskych vykopávok z roku 1966 na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Určili, že ide o úplnú hlavnú časť ľudského spodného bedrového stavca.

Zdeněk Urban