V prírode sa môžeme stretnúť s mnohými druhmi motýľov. K nápadným druhom patria najmä denné motýle, ktoré nás často zaujmú svojím pestrým zafarbením krídel. K najkrajším a najväčším denným motýľom patria druhy z čeľade vidlochvostovité.
Motýle z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae) patria medzi najkrajšie druhy motýľov na celom svete. Väčšina z nich sa vyznačuje pestrou rozmanitosťou farieb a tvarov. Rozšírené sú na mnohých kontinentoch, no najviac ich žije v tropických oblastiach juhovýchodnej Ázie, Afriky a Južnej Ameriky.
V súčasnosti je do tejto čeľade priradených asi 600 druhov. Tento počet však určite nie je konečný, pretože každý rok sa popisujú ďalšie nové druhy. Častým spoločným znakom motýľov tejto čeľade sú ostrohovité výbežky na zadných krídlach. Nemajú ich však všetky druhy.
Na celom svete sa vidlochvostovité zaraďujú medzi najvzácnejšie druhy motýľov. Patrí sem aj jeden z najväčších denných motýľov sveta Ornithoptera alexandrae s rozpätím krídel až neuveriteľných 280 mm. Je však veľmi vzácny a vyskytuje sa len na obmedzenom území Novej Guiney.
Aj v našej prírode sa môžeme stretnúť s piatimi druhmi tejto zaujímavej a výnimočnej čeľade. Väčšina z nich patrí medzi vzácne a ohrozené motýle.
Najkrajší vidlochvost
Jedným z našich najkrajších a najväčších denných motýľov je vidlochvost feniklový (Papilio machaon). V minulosti bol tento druh pomerne hojným motýľom, ktorého sme mohli vidieť na rôznych biotopoch našej prírody. V posledných rokoch jeho výskyt nápadne poklesol a v súčasnosti sa v mnohých oblastiach stal vzácnym.
Vidlochvost feniklový obýva najmä xerotermné biotopy, no nájdeme ho aj na lúkach, pasienkoch, poliach alebo v záhradách. Tento motýľ nás upúta už na prvý pohľad nielen svojou veľkosťou, ktorá dosahuje až 8 cm, ale najmä krásnym sírovo žltým zafarbením krídel. U nás má dve, v teplých rokoch aj tri generácie za rok. Motýle lietajú najmä za teplých slnečných dní a živia sa nektárom rôznych druhov kvetov.
Nemenej zaujímavá je aj húsenica vidlochvosta feniklového, ktorá žije na rôznych druhoch mrkvovitých rastlín – na mrkve, kôpri alebo fenikli, preto ju niekedy môžeme nájsť aj v záhrade. Dospelá húsenica je zelená a má čierne, červeno bodkované pásiky na každom telovom článku. Na chrbtovej strane hrude blízko predného okraja má vidlicovú, zvyčajne pomarančovo sfarbenú žľazu. Ak je húsenica podráždená, žľaza z hrude sa jej vyduje a rozšíri sa pomerne silný zápach, ktorý ju chráni pred nepriateľmi. Najčastejšie sa kuklí na stonke rastliny, o ktorú sa prichytí akýmsi hodvábnym opaskom ovinutým okolo tela. Kuklí sa vždy hlavou hore.
Blízky príbuzný
Bratrancom vidlochvosta feniklového je vidlochvost ovocný (Iphiclides podalirius). Odlišuje sa od neho svetlejším zafarbením, rozdielnou kresbou na krídlach a dlhšími ostrohovitými výbežkami. Obýva podobné biotopy, prevažne sa však vyskytuje na výslnných zarastených krovitých miestach s výskytom trnky alebo hlohu a v ovocných sadoch. U nás má dve generácie. S motýľmi sa preto môžeme najčastejšie stretnúť od apríla do mája a od júla do septembra. Najčastejšie ich uvidíme v okolí rozkvitnutých krovinatých porastov, kde vyhľadávajú nektár a kladú vajíčka.
Motýle vedia dobre a vytrvalo lietať. Ich let je charakteristický častým plachtením. Rady sa zhromažďujú okolo vyvýšených miest, kde sa zvyčajne aj pária. Húsenice vidlochvosta ovocného žijú najčastejšie na trnke, hlohu alebo na ovocných stromoch. Nájsť ich v poraste lístia je veľmi problematické, pretože húsenice sú málo pohyblivé a svojím zeleným zafarbením splývajú so zeleňou dreviny.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko