Obyvatelia a ostatní používatelia miest majú niekoľko možností, ako sa pohybovať verejným priestorom. Niektoré z nich sú pritom považované za udržateľnejšie ako ostatné.
Za udržateľné spôsoby dopravy (z hľadiska environmentálneho, ekonomického aj sociálneho) sa vo všeobecnosti považujú najmä nemotorizované spôsoby ako chôdza či cyklistika. Menej udržateľným spôsobom je verejná doprava (napríklad MHD) a najmenej individuálna osobná doprava. Udržateľnosť a výhody pešej dopravy sa prejavujú v mnohých oblastiach, preto je zaujímavé aj užitočné chôdzu a chodcov v mestách bližšie skúmať. Výskum sa pritom môže sústrediť na fyzické prostredie, v ktorom sa chôdza odohráva (najčastejšie na tzv. morfológiu mesta) alebo na chodcov.
Výskum prostredia aj človeka
Výskum fyzického prostredia pre chôdzu sa zväčša realizuje s využitím kvantitatívnych analýz a jeho cieľom býva úsilie o odhalenie všeobecne platných zákonitostí. Takéto zistenia potom slúžia ako podklady pre rozhodovanie o verejnom prostredí. Už v minulosti sa zistilo, že vhodný dizajn mesta podporuje chôdzu v skúmanom území.
Napríklad v 90. rokoch minulého storočia zistili Robert Cervero a Kara Kockelman vo svojej práci Travel demand and the 3Ds: Density, diversity, and design, že najefektívnejšia morfológia z hľadiska podpory chôdze je v mestách so zvýšenou hustotou (obyvateľstva, budov či pracovných miest), diverzitou využitia zeme (čiže striedaním plôch s rôznymi funkciami) a konektivitou ulíc. Dôležité sú aj iné faktory fyzického prostredia, ako napríklad tieň v lete, lavičky na sedenie, dostatok osvetlenia v noci a podobne.
Druhá skupina výskumov sa sústreďuje na chodcov. Ich trasy totiž neovplyvňuje len fyzické prostredie, ale aj charakteristiky jednotlivcov, ktorí sa v tomto prostredí pohybujú. Najväčšie rozdiely sú medzi trasami jednotlivcov na základe úzko súvisiacich charakteristík, akými sú rod, vek, telesné schopnosti, životný štýl a životná etapa.
Výhody pešej dopravy
• nízke náklady
• dostupnosť pre všetkých
• minimálna záťaž životného prostredia
• nižšia hlučnosť a prašnosť
• znížená nehodovosť
• technická nenáročnosť
• zlepšenie zdravotného stavu
• menšia potreba parkovacích miest
• menší záber verejných plôch autami
Rod, vek a schopnosti
Z hľadiska rodu reagujú ženy a dievčatá citlivejšie na svoje okolie. Na trase obvykle vnímajú viac bariér a majú väčší strach o svoje bezpečie. V porovnaní s mužmi sa u žien častejšie uplatňuje tzv. vyhýbavé správanie (miestam, ktoré považujú za nebezpečné, sa vyhýbajú), zatiaľ čo u mužov prevažuje tzv. obranné správanie (spoliehajú sa na sebaobranu). Ženy preferujú prechádzanie cez nebezpečné trasy v spoločnosti iných alebo aspoň so psom.
Z hľadiska veku sa najčastejšie skúmajú dospelí jedinci všeobecne, seniori alebo malé deti, no stretávame sa aj s inými výskumami, zameranými napríklad na tínedžerov. Tento pohľad úzko súvisí s ďalšími charakteristikami, ako sú telesné schopnosti, životný štýl a životná etapa. Napríklad seniori a malé deti sú pomalší, preto nedokážu v tom istom čase prejsť rovnakú trasu ako priemerný dospelý, nenavštívia rovnaký počet cieľových lokalít a sú citlivejší na bariéry a bezpečie trasy. Zároveň sú častejšie odkázaní na sprievod iných.
Životný štýl a etapa
Pod životným štýlom a životnou etapou si možno predstaviť napríklad študentov, pracujúcich alebo nezamestnaných ľudí, singles, rodičov či dôchodcov. Každá z týchto skupín sa pohybuje po meste v inom čase, za iným účelom a ich trasy majú odlišné priestorové vzorce. Dôvodmi sú najmä odlišné časové možnosti (tzv. time budget) alebo rozdielny časový harmonogram vyplývajúci z charakteru ich fixných aktivít (aktivity, ktoré nemožno v čase presunúť na iné miesto, napr. školské vyučovanie, pracovný čas). Z tohto dôvodu pozorujeme vo verejnom prostredí iných chodcov doobeda, poobede, v pracovný deň či cez víkend.
U niektorých chodcov hrajú dôležitú rolu časové harmonogramy blízkych osôb. Príkladom je poobedný spánok malých detí ako bariéra pre pohyb rodičov po meste. Žiaci a študenti, ktorí majú bydlisko ďalej od školy, sú často viazaní na spoje hromadnej dopravy či na odvoz autom, a tak je ich časovo-priestorový vzorec prispôsobený harmonogramu inej dospelej osoby či cestovných poriadkov.
Množstvo času súvisí s dĺžkou trasy a časom zotrvania vo verejnom prostredí, ako aj počtom cieľových lokalít, ktoré sú jednotlivci schopní navštíviť. Ako príklad môže slúžiť rodič starajúci sa o dieťa. Ten potrebuje v krátkom čase navštíviť viac cieľových lokalít, ako sú škôlka, čistiareň, obchod s potravinami, drogéria, lekáreň, bankomat, detské ihrisko a v prípade pracujúcich rodičov aj cesta do zamestnania alebo z neho. V rodinách s deťmi sa ukázalo, že muži cestujú medzi menším počtom destinácií a na dlhšie vzdialenosti než ženy, pričom častejšie používajú osobný automobil. Ideálne preto je, keď má časovo vyťažený rodič (často to býva matka) na trase cieľové destinácie rozmiestnené bližšie pri sebe.
Niektoré skupiny chodcov by sme mohli označiť za znevýhodnené. Ako však ukazujú viaceré výskumy, ich postavenie v pešom prostredí sa výrazne zlepšuje, keď je v meste zabezpečená vhodná morfológia a sú nastavené aj ďalšie podmienky pešieho prostredia. Pri plánovaní a optimalizácii verejného prostredia je preto vhodné dbať na odlišnosti rôznych skupín chodcov a myslieť na to, že nie všetci jednotlivci majú rovnaké možnosti, schopnosti a potreby.
Mgr. Katarína Rišová, PhD.
Geografický ústav SAV v Bratislave
Ilustračné foto Pixabay
Článok vznikol v spolupráci s platformou Mladí vedci SAV.
