Každý z nás sa už aspoň raz ocitol v situácii, v ktorej sme boli naraz zahltení takým množstvom prichádzajúcich informácií spolu s priamym aj nepriamym sociálnym nátlakom (rôzne formy očakávaní, požiadaviek alebo nárokov), že sme si uprostred diania dokázali uvedomiť jedinú skutočnosť: so stúpajúcim množstvom prijímaných informácií začína naša myseľ postupne rezignovať.
Čo je dôležité si uvedomiť, toto sa deje bez toho, aby sme to boli akoukoľvek formou schopní vedome ovplyvniť a koncentrovať sa. Keď sa ocitneme v takejto situácii a stav našej mysle nás priam núti prerušiť všetky prebiehajúce procesy a na určitý čas prijímať iba minimálne množstvo informácií, je veľmi pravdepodobné, že práve prišlo k preťaženiu pracovnej pamäti nášho mozgu.
Pracovná pamäť a jej limitácia
Pojem pracovná pamäť mozgu pochádza od kognitívneho psychológa Georgea Millera, ktorý v štúdii publikovanej v roku 1960 rozšíril vtedajšiu predstavu o pamäti o koncept pracovnej pamäti. Tá tvorí akési rozhranie medzi informáciami na zapamätanie – informáciami vzhľadom na našu myseľ zvonku – a informáciami zapamätanými, zaujímajúcimi určitú pozíciu medzi našimi kognitívnymi funkciami (ako sú informácie uložené v krátkodobej alebo dlhodobej pamäti, resp. v niektorých špeciálnejších kognitívnych funkčnostiach, ktorými sú podvedomie alebo predvedomie) a podliehajúcimi ďalšiemu spracovaniu. Presne ju definujeme ako kognitívny systém s limitovanou kapacitou, ktorý má schopnosť dočasného udržania informácií.
Najkompletnejší doteraz známy model pracovnej pamäti je Baddeleyho-Hitchov model pracovnej pamäti ako systému viacerých komponentov. Podľa A. Baddeleyho a G. Hitcha je základným prvkom pracovnej pamäti centrálna exekutíva, ktorá je prepojená s komponentmi fonologickej slučky na spracovanie verbálnych informácií, epizodického bufferu (zásobníka) na spracovanie senzorických (vnemových) informácií a vizuálno-priestorovým náčrtníkom na spracovanie vizuálno-priestorových informácií.
G. Miller navyše vzhľadom na limitovanú kapacitu pracovnej pamäti odhalil, že dokáže súbežne udržiavať práve 5 až 9 elementov tvoriacich určité ucelené jednotky. Čo nás môže priviesť k ďalšiemu zamysleniu sa nad fungovaním nášho mozgu všeobecne a potenciálnym filozofickým dôsledkom – práve táto limitovanosť pracovnej pamäti vytvára centrálnu limitáciu ľudskej kognície. Keď je totiž náš mozog kontinuálne preťažovaný snahou uchovať v pracovnej pamäti viac informácií, ako to pracovná pamäť povoľuje, náš mozog stráca určité aspekty svojej funkčnosti.
Korelácia s autistickým spektrom
Je štatisticky známe, že u autistických ľudí dochádza nezvyčajne rýchlo k preťaženiu mozgu na rôznorodo chápaných úrovniach – kognitívnej, emocionálnej aj sociálnej. To ich v každodennom živote môže viesť k vyhýbaniu sa prílišným množstvám podnetov a s tým spojenému izolovaniu sa od určitých aspektov spoločenského života, keďže prisilné preťaženie sa môže a aj zvykne prejavovať silnou psychickou a fyzickou bolesťou.
Na základe štúdie uverejnenej v časopise Nature Communications z roku 2021 by autistickí ľudia mali mať viac prepojení v mozgu viazaných na konkrétne informácie v porovnaní s neurotypickými (neautistickými) ľuďmi, čo vysvetľuje rýchly nástup preťaženia v dôsledku biologickej limitácie pracovnej pamäti mozgu. Či ide o logické operácie, ktoré mozog vykonáva pri kognitívnom vyhodnocovaní údajov, emocionálnu reakciu na podnety, introspekciu vlastného prežívania či vnímanie iného človeka, autistický mozog toho bude na vedomím neovplyvnenej úrovni vykonávať viac ako mozog neurotypického človeka. Pracovná pamäť autistu teda za okolností kognitívneho zaťaženia prispôsobovaného pre neurotypický neurotyp človeka oveľa rýchlejšie dosiahne hranicu toho, do akej miery ju možno zaťažiť s tým, že nebude dochádzať k žiadnej forme kognitívneho regresu.
Pôvab v hre synestetických vnemov
Zaujímavým fenoménom, ktorý býva zapríčinený práve väčším množstvom prepojení v mozgu autistických ľudí viazaných na konkrétnu informáciu a u mnohých z nich sa aj v nejakej z jeho podôb prejavuje (nie je však zákonitosťou), je synestézia. Týmto pojmom označujeme jav, pri ktorom na jeden informačný podnet reaguje viacero zmyslov súčasne. Synestét tak môže napríklad súbežne s počúvaním melodickej hudby vnímať farby meniace sa v každom tóne na svojom vnútornom obraze. V jednoduchosti, zvukom môže priraďovať farbu, respektíve akejkoľvek informácii môže priradiť akúkoľvek inú vnemovú interpretáciu.
Prostriedok vynikajúcej pamäti
V experimente Memory Span programu CogLab na vykonávanie kognitívnych experimentov sme skúmali dĺžku reťazca uchovaného v pracovnej pamäti participanta pri rôznych druhoch podnetov s dôrazom na zachytenie odlišnej práce mozgu u neurotypických participantov v porovnaní s prácou môjho mozgu, pričom mám diagnostikovaný Aspergerov syndróm (AS) a prítomnú multisynestéziu.
Ukázalo sa, že dĺžka mnou zapamätaného reťazca položiek sa za takýchto okolností rovnala 152 až 210 % priemeru pamäťových reťazcov u neurotypických participantov podieľajúcich sa na experimente, čo značí, že pamäťové reťazce sú v mojom mozgu s prítomným AS výrazne dlhšie v porovnaní s neurotypickými participantmi.
Čo môže pôsobiť pozoruhodným dojmom, túto schopnosť aj nevedomého uchovania si väčšieho množstva položiek v pracovnej pamäti podporuje aj spomínaná multisynestézia. Čísla a písmená môžu byť v mozgu synestéta asociované s farbou, textúrou, pocitom či chuťou. Osobne vnímam napríklad písmeno A ako ohnivočervené, rozpínajúce sa, mierne neostré a príjemne dráždivé. F je pre mňa fialovošedé, chladné, uzemňujúce a ambientne elegantné. Číslica 7 je kaki a ostrá, osmička je žiarivá, červenooranžová a dominantná.
S reťazcami mnohých číslic, písmen, slov, objektov či pocitov si môj mozog vytvorí reťazec vnemových asociácií, ktoré zostanú v mojej pracovnej pamäti ako určitá symetria. Vďaka silnej preferencii mojej mysle vo vnímaní vzorov, štruktúr a vizuálnej podstaty vnemov si potom moja myseľ rôzne vzorce symetrie zapamätá preto, že na mňa pôsobia pôvabným dojmom a pripomínajú mi formy, do akých sú vo vesmíre usporiadané deje aj mimo mojej subjektívnej interpretácie.
Chronická bolesť z preťaženia
Ako už bolo spomenuté, ľudia v spektre autistických porúch majú silnú tendenciu a štatisticky mnohokrát trpia konštantným preťažením ich mozgu, pokiaľ sú informačne zaťažovaní v systéme prispôsobovanom pre neurotypických ľudí, čo môže viesť k situačnej strate niektorých aspektov funkčnosti ich mozgu.
Reaktívne dochádza k rôznym psychosomatickým ťažkostiam (bolesti hlavy, brucha, tráviace ťažkosti, insomnia, extrémna únava, zápalové ochorenia až po chronický charakter, horúčka, zmeny metabolizmu atď.), čiastočnej kognitívnej dysfunkcii (problémy s verbalizáciou myšlienok, tzv. mrznutie mozgu), situačnej apatii až vážnym formám syndrómu vyhorenia, sociálnej fóbii, vyhýbaniu sa stresorom prítomným v každodennom živote (časté pri sociálnom a senzorickom preťažení) až k vyhýbavej poruche osobnosti, respektíve k rôznym psychiatrickým poruchám úzkostného charakteru (generalizovaná úzkostná porucha, OCD, panická porucha) a rôznym formám depresie.
Keďže ide o reakciu mozgu na preťaženie biologicky limitovanej pracovnej pamäti tým, že je v takomto mozgu viac prepojení viazaných na konkrétne informácie, je jednoznačným riešením na zredukovanie tohto preťaženia zníženie informačného zaťaženia.
Ako pristupovať
V každodennom živote to môže v prístupe k autistickému človeku znamenať akceptovanie jeho potreby väčšieho množstva času na spracovanie jednotlivých podnetov, zmiernenie sociálnych očakávaní a zníženie sociálneho tlaku, zmiernenie senzorických aspektov prostredia a akceptovanie potreby pauzy od informačného toku (komunikácie, štúdia, práce). Popritom je dôležité si uvedomiť jeho často silnú až emocionálne nabitú vôľu prispievať do spoločnosti s jediným rozdielom líšiacich sa pracovných podmienok.
Ako kľúčový aspekt vnímam poskytnutie pocitu voľnosti autistickým ľuďom pre prácu s im vlastným spôsobom spracovávania informácií. Tá zníži riziko preťaženia tým, že nie je potreba neurálneho prekladu nimi vytváraných vzorcov do očakávaného stereotypu, čo znižuje nadmernú aktivitu v ich mozgu. Myšlienkový rozlet ľudí s Aspergerovým syndrómom môže pritom práve v dôsledku štruktúry ich mozgu vyústiť až do obohatenia štruktúry poznania na úrovni originality.
Text a foto Alexandra Zavadská
Fakulta matematiky, fyziky a informatiky
Univerzita Komenského v Bratislave
