Mnohé spoločnosti pôvodných obyvateľov rôznych častí sveta využívali morské zdroje, konkrétne ustrice, na dlhodobo udržateľnom základe, nie ako európski prišelci.
V archeológii a histórii opakovane vystupuje do popredia polemika o povahe prístupu dávnych ľudí k ich životnému prostrediu. Realistická škola hlása, že naši predkovia mali v drsných dobových podmienkach plné ruky práce s tým, aby oni a ich rodiny vôbec prežili a ich rodové línie pokračovali. Preto z prírody ťažili všetko, čo to dalo, a na výsledný stav prostredia nebrali veľký ohľad. Spoliehali sa na regeneračnú silu samotnej prírody.
Polemiky vedcov
To fungovalo, kým nás bolo pomerne málo a naša ekonomika zodpovedala lovcom-zberačom. Aj tu sa však vyskytli excesy z nadmerného využívania – najmä vybitie veľkých zvierat, tzv. megafauny, v Novom svete a Austrálii, a to zjavne nadmerným lovom nedostatočne plachých zvierat, pomerne krátko po migrácii anatomicky moderných ľudí druhu Homo sapiens, sapientov, do tamojších končín. Zvieratá tam predtým nikdy nestretli človeka.
Protiargumentom sú klimatické zmeny. Tie síce vážne vplývajú na prežívanie živočíšnych druhov, ale klíma sa vo väčšom či menšom rozsahu a rôznymi tempami mení neprestajne. Zvieratá tomu čelili mnohokrát – očividne nevydržali až vtedy, keď zmeny klímy nastali v súbehu s prítomnosťou človeka.
Na druhej strane idealistická škola tvrdí, že dávni ľudia neboli takí pochabí, aby si pod sebou pílili príslovečný konár. Museli si všimnúť, že nadmerné čerpanie prírodných zdrojov ohrozuje ich prežitie, a tak či onak ho regulovali. To je vplyvný názor, a mnohí súčasní vedci, aj keď nájdu veľmi presvedčivé dôkazy v podstate environmentálnej samovraždy dávnych komunít, čelia silnej kritike z vedeckej sféry i verejnosti v duchu koncepcie ušľachtilého divocha.
Azda najznámejšia je polemika okolo Veľkonočného ostrova. Namieste je tu však triezvy pohľad a odstup od ideologizovania. Veď aj jednu z ikon ochrany životného prostredia, súčasnú pralesnú divočinu v povodí Amazonky, tamojší domorodci v minulosti veľkoplošne vypaľovali kvôli pestovaniu plodín a rybníkom.
Svedectvo ulít
Nájsť dôkazy prístupu dávnych ľudí k životnému prostrediu nebýva ľahké. No sú aj výnimky, stopy, ktoré menej podliehajú zubu času, napríklad ulity morských organizmov. Dary mora sú osobitne výživné a zohrali veľkú úlohu v ľudskej evolúcii – od prapredkov spred státisícov rokov na juhoafrickom pobreží Indického oceánu, ale aj v Ázii a v Európe v Stredomorí (napríklad na Gibraltári), až po historické populácie najmä na tichomorskom severozápade aj atlantickom juhovýchode a východe USA. Všade tam boli morské zdroje potravy také bohaté, že nomádski lovci-zberači prešli k usadlému životu aj bez prijatia produkcie potravín.
V roku 2004 vyšla prvá historická analýza ľudského využívania ustríc na plytčinách východného a západného pobrežia USA a východnej Austrálie. Doložila úpadok 28 lovísk ustríc v ére po príchode európskych kolonizátorov a kolonistov, ktorí ich začali využívať komerčne vo veľkom meradle. Dvadsaťšesťčlenný medzinárodný tím vedcov teraz preskúmal hlbšie dejiny využívania ustríc ľuďmi. Tím viedli Leslie Reederová-Myersová z Temple University v pennsylvánskej Filadelfii a Torben Rick zo Smithsonian Institution vo Washingtone (oboje USA). Štúdia vyšla v časopise Nature Communications.
Zdeněk Urban
