Voľne rastúce kvety väčšina z nás vníma ako upokojujúcu, neraz aj romantickú súčasť prírody. Pritom v skutočnosti napríklad v lúčnom mikrokozme predstavujú tieto umelcami mnohokrát ospievané či ťahmi štetca zvečnené objekty miesto menších či väčších drám, ktoré často končia smrťou.
Aktérmi týchto drám bývajú okrem početných zástupcov z ríše hmyzu aj pavúky z čeľade kvetárikovité (Thomisidae). Tieto menšie ploché pavúky majú oveľa dlhšie dva predné páry nôh, ktorými lovia korisť, než zvyšné dva zadné páry končatín. Keďže ich mávajú natiahnuté – rozpažené od tela a dokážu sa pohybovať bokom aj cúvať, veľmi pripomínajú drobné kraby.
Farebná zmena
Slovenské pomenovanie získali podľa toho, že mnohí zástupcovia čeľade (rody Thomisus, Misumena, Misumenops, Diaea, Synema atď.) často striehnu na korisť v kvetoch. Typický pre tieto pavúky je pohlavný dimorfizmus. Samce bývajú pestrejšie sfarbené než samičky, no v prírode si ich všimneme zriedka, keďže sú oveľa menšie. Majú maximálne 5 mm, pričom ich partnerky merajú aj viac než 10 mm.
Samičky niektorých druhov kvetárikov zaujali zoológov už veľmi dávno tým, že dokážu zmeniť sfarbenie v závislosti od podkladu. Deje sa tak v dôsledku presunu pigmentov z pokožky hlbšie do tela a opačne. Na rozdiel od niektorých živočíchov s rýchlou zmenou farby (chameleóny, hlavonožce) ide o pomalý, viacdňový proces.
Zrejme najznámejší je z tohto hľadiska kvetárik dvojtvarý (Misumena vatia). Na svetlých kvetoch sú jeho samičky s typickým zaokrúhleným bruškom obyčajne biele až žlté, na tmavšom podklade hnedasté. Ako zistili odborníci, zmena sfarbenia zo žltej na bielu, keď žltý pigment klesne pod úroveň pokožky a objaví sa svetlolomná vrstva guanínu, trvá dlhšie než opačný proces. Pri americkom kvetárikovi Misumenoides formosipes trvala farebná zmena z bielej na žltú len tri dni, návrat do pôvodného stavu aspoň dvakrát toľko, ba aj desať dní. Samice si uvedomujú dĺžku týchto procesov a podľa toho reagujú – keď sa biely exemplár ocitne na žltých kvetoch, tak vyčká na zmenu šatu, no žlto sfarbený jedinec na bielych kvetoch rieši situáciu často tak, že si radšej nájde adekvátne sfarbené kvety. Viacerí znalci týchto pavúkov upozorňujú, že na ich sfarbenie môže vplývať do určitej miery aj kvalita prijatej potravy.
Široká rodina
Náš ďalší bežný druh kvetárika – kvetárik menlivý (Thomisus onustus) – má na brušku typické výrastky v tvare rožkov. Zástupcovia niektorých ďalších rodov nemajú také výrazné chameleónie schopnosti, obyčajne im však maskovacie (kryptické) sfarbenie postačuje na to, aby boli na kvetoch, resp. na inej vegetácii nenápadné.
Platí to napríklad pre drobné druhy z rodu Diaea (D. dorsata, D. livens) so zelenkastým sfarbením, aj pre robustnejšie hnedasté beháčiky či bežníky (Xysticus), ktoré reprezentuje napríklad beháčik dvojpruhý (X. bifasciatus) s dvomi tmavými pruhmi na hlavohrudi.
Samozrejme, v trópoch nachádzame oveľa bohatšie druhové spektrum pavúkov z čeľade Thomisidae, ktoré dopĺňajú ďalší podobní lovci z iných čeľadí. Tí však nemajú krabí vzhľad. Veľmi nenápadné sú napríklad zeleno sfarbené pastrehúne z rodu Peucetia, napríklad pastrehúň zelenkastý (P. viridana) z juhovýchodnej Ázie či veľmi podobný pastrehúň madagaskarský (P. madagascariensis).
Neviditeľná červená
Desaťročia sa traduje, že tieto pavúky, ktoré sa objavili na Zemi už v treťohorách (oligocén) pred 23 – 34 miliónmi rokov, si vyvinuli maskovacie sfarbenie na to, aby ľahšie oklamali a ulovili korisť, napríklad blanokrídlovce alebo motýle. Nedávne pokusy však naznačujú, že to platí len čiastočne.
Myslím si, že k zmene názoru priviedli arachnológov pokusy entomológov, ktorí sa zaoberali tým, ako rôzne kvety lákajú opeľujúci hmyz. S pomocou optiky prepúšťajúcej UV svetlo sa zistilo, že zdanlivo (pre ľudské oko) jednofarebné kvety môžu vyzerať v UV svetle oveľa pestrejšie. Mnohé druhy hmyzu vrátane bežných opeľovačov, ako sú včely či čmele, totiž vnímajú farby inak než človek a napríklad vôbec nerozlišujú červenú farbu. Červenými kvetmi môžu lákať tropické druhy rastlín iné opeľovače, predovšetkým vtáky, napríklad kolibríky, no naše blanokrídlovce vidia vlčí mak úplne inak ako my.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
