Nemecké slovo Teich označuje rybník. Tento výraz začali v 16. storočí v Sasku používať banskí inžinieri pre špeciálne vodné nádrže, ktoré slúžili pre účely mechanizácie dolovania rúd. A keďže v rovnakom období začali nemeckí kolonisti a ich potomkovia rozširovať banské systémy aj na našom území, tento výraz priniesli so sebou.
V Európe sa do súčasnosti veľa takýchto diel – aspoň nie v takej ucelenej podobe – nezachovalo, zato práve u nás sa vďaka Banskej Štiavnici stali celosvetovým pojmom. Spolu s nimi sa preslávilo aj slovo Teich v poslovenčenej podobe tajch.
Zásobárne energie
Banskoštiavnická banská energetická sústava, ako znie oficiálny názov súboru vodných diel v okolí vyhľadávaného historického mesta, je skvostnou technickou pamiatkou. Kolonisti, medzi nimi aj ťažiari zo Saska a rakúskeho Tirolska, prišli do Banskej Štiavnice už s prvou vlnou potom, ako sa územie Slovenska takmer vyľudnilo po nájazdoch Mongolov v prvej polovici 13. storočia. Aj vďaka tomu k nám technický pokrok v podobe budovania prvých tajchov dorazil takmer súbežne s krajinami ich pôvodu.
Tajchy sú zaujímavé nielen ako nádrže. Nevznikli ako zhromaždiská prebytočnej vody z banských chodieb, ako sa v súčasnosti laici často domnievajú. Voda, ktorá sa v nádržiach zhromažďovala buď zadržiavaním prirodzených prítokov (potokov), alebo aj atmosférických zrážok, totiž slúžila na pohon prvých banských strojov, využívaných pri preprave a premývaní vyťaženej rudy a jaloviny alebo aj pri prečerpávaní vody z baní na povrch. Napriek pôvodnému významu slova tajch išlo teda v prvom rade o techniku. Boli to skôr zásobárne energie ako zásobárne vody.
Farebné vody
Samozrejme, išlo aj o vodu. Už prvá a doteraz zachovaná Veľká vodárenská nádrž, ktorá bola spolu s Malou vodárenskou vybudovaná okolo roku 1500, slúžila aj ako zásobáreň pitnej vody pre mesto a protipožiarny bazén. Obe sú, spoločne s nádržou Červená studňa, situované pod sedlom vedľa vrchu Glanzenberg, priamo nad stredovekým centrom mesta. Aj v tomto prípade však išlo predovšetkým o technický účel: voda z vodárenských nádrží poháňala čerpadlá a stupy na premývanie vyťaženej horniny a oddeľovanie vzácnych kovov.
Mimochodom, práve Veľká vodárenská je jediným známym tajchom, ktorého hrádza sa pretrhla. Stalo sa to v januári 1633, keď voda z nádrže vletela do mesta, poškodila mnoho domov, tri zrútila a zabila pritom päť Banskoštiavničanov. O necelých sto rokov sa nešťastie zopakovalo, ale hrádzu opäť opravili a od polovice 18. storočia slúžila nádrž už výlučne ako zdroj pitnej a požiarnej vody.
Tieto tajchy sú zaujímavé aj farbou vody. Voda vo vodárenskej nádrži má výrazne tyrkysový nádych, pravdepodobne spôsobený jemnými čiastočkami ílu, kým Červená studňa je podľa legendy sfarbená krvou banskoštiavnického jezuitského kňaza Jána Katunského, ktorého tu na úteku z mesta v roku 1683 chytili a sťali protestantskí vojaci Imricha Tököliho.
Hudba minulosti
V čase najväčšieho rozkvetu banskoštiavnického baníctva v 17. a 18. storočí vybudovali viac ako 66 tajchov. Spájajú sa s nimi najmä mená Mateja Kornela Hella a jeho syna Jozefa Karola Hella, ktorí zdokonalili mnohé banské čerpacie, úpravárenské a dopravné stroje spoločne s polyhistorom Samuelom Mikovínim. Títo vynálezcovia v podstate zachránili baníctvo: potrebám rastúcej ťažby kovov už nestačilo využívanie málo efektívnej ľudskej a konskej sily a vodná energia (v prípade J. K. Hella dokonca už aj stlačený vzduch) predstavovala hudbu budúcnosti.
Stále príťažlivú hudbu minulosti predstavuje 24 tajchov, ktoré sa zachovali až do súčasnosti (mnohé boli zabudnuté, vyschli alebo boli zasypané). Sú nielen poučnou pripomienkou dávnych čias, ale aj zdrojom rekreácie. A naďalej i užitočným zdrojom vody.
R, foto Adam Jakub Javůrek
