Gekóny tvoria zvláštnu skupinu jašterov, ktoré v súčasnosti nájdeme predovšetkým v trópoch a subtrópoch. V Európe ich možno stretnúť v teplých južných oblastiach pri Stredozemnom mori, kde sú schopné loziť po múroch a dokonca aj po skle. Práve pre ich teplotné preferencie ich u nás na Slovensku nenájdeme. Teda aspoň zatiaľ nie.
Skameneliny gekónov a ich rozšírenie v geologickej minulosti nám dokážu napovedať veľmi veľa o klíme. Plazy sú studenokrvné zvieratá a ich telesná teplota preto závisí od teploty prostredia. Okrem toho majú mnohé skupiny plazov veľmi typické a často úzke preferencie na to, kde sa cítia dobre. Preto sa každá zmena klímy v geologickej minulosti výrazne odzrkadlila aj v ich fosílnom zázname a distribúcii. Plazy sa teda považujú za výborný indikátor dávnej klímy v konkrétnom geologickom období a najmä teploty prostredia.
Teplomilné jaštery
Gekóny sú priam neuveriteľne úspešnou skupinou jašterov, ktorá zahŕňa viac ako 2 000 druhov. Vďaka priľnavým vankúšikom na ich prstoch sú známe svojou schopnosťou loziť aj po takých povrchoch, ako je napríklad sklo. Vankúšiky im totiž umožňujú pevne sa pridržať podkladu a rýchlo loziť po zvislých povrchoch. Niektoré však nemajú končatiny a zvolili cestu hadovitého tela. Iné zasa dali prednosť plachteniu zo stromu na strom.
Gekóny sú naozaj veľmi rôznorodou a zaujímavou skupinou plazov. Lovia hmyz a pavúky, pričom aktívne sú najmä v noci. Nevedia žmurkať – ich oko prekrýva zrastená priehľadná šupina.
Gekóny sú termofilné tvory, to znamená, že uprednostňujú tropické a subtropické pásma. Ich fosílny záznam zahŕňa niektoré veľmi pekne zachované nálezy z obdobia kriedy (druhohôr) vrátane kompletných lebiek z Mongolska, prípadne nálezov z mjanmarského jantáru. No ich neskorší záznam, laicky povedané z obdobia treťohôr, je vo všeobecnosti vzácny. Súvisí to najmä s krehkosťou ich kostry.
Dollogekko dormaalensis
Spolu s medzinárodným tímom vedcov z Belgicka a USA sa nám nedávno podarilo opísať nového gekóna, ktorý žil na území Belgicka pred 56 miliónmi rokov, teda na úplnom začiatku obdobia zvaného eocén. Nazvali sme ho Dollogekko dormaalensis – rodové meno dostal po slávnom belgickom paleontológovi a evolučnom biológovi, ktorý sa volal Louis Dollo (7. decembra 1857 v Lille – 19. apríla 1931 v Bruseli). L. Dollo je autorom teórie ireverzibility vývoja, ktorá sa podľa neho nazýva Dollov zákon. Druhové meno má náš gekón po lokalite Dormaal, kde bol objavený. Dollogekko predstavuje najstaršieho gekóna v Európe. Článok bol publikovaný v prestížnom časopise Royal Society Open Science.
Ako je však možné, že gekóny v tom období mohli žiť v Európe v takých severných oblastiach (na úrovni Anglicka)? Odpoveď je ľahká – pretože pred 56 miliónmi rokov panovalo extrémne teplo a toto obdobie sa preto občas nazýva aj skleníkovým svetom eocénu.
Skleníkový svet
Klíma paleogénu (obdobie laicky známe ako staršie treťohory zahŕňa paleocén, eocén a oligocén) by sa mohla stať učebnicovým príkladom zmien, ich rýchlostí a následkov pre prírodu a jej ekosystémy. Nesmierne zaujímavé je z tohto hľadiska napríklad obdobie eocénu, datované približne pred 56 až 34 miliónmi rokov, o ktorom sa neustále dozvedáme nové veci. Hoci o jeho neskorších fázach vieme relatívne veľa, najmä vďaka takým lokalitám, akou je svetoznámy Messel v Nemecku (UNESCO), o jeho začiatkoch vieme ešte vždy relatívne málo. Je to spôsobené menším množstvom známych lokalít tohto veku, aspoň čo sa Európy týka. Dormaal v Belgicku je jednou zo vzácnych výnimiek, skutočným oknom do paratropického skleníkového sveta Európy spred 56 miliónov rokov.
Znie to možno neskutočne, ale v tomto období by ste napríklad Antarktídu nespoznali. Hoci v súčasnosti je Antarktída ľadovým kráľovstvom, izolovaným kontinentom bez stromov a pôvodných druhov štvornožcov (skupina stavovcov), v období eocénu bolo všetko úplne inak. Rástli tu palmy a žili línie žiab, ktoré teraz žijú v trópoch Južnej Ameriky. Priemerná ročná teplota tohto aktuálne najchladnejšieho kontinentu bola totiž vtedy približne 16 °C (pričom priemerná teplota v zime bola asi 11 °C).
Gekóny v Belgicku
Prekvapivé? Najteplejšia globálna klíma za posledných 66 miliónov rokov panovala práve v období skorého eocénu (pred 56 až 48 miliónmi rokov). Tropické dažďové pralesy boli rozšírené na území Európy, Ázie a Severnej Ameriky. V Kanade rástli napríklad paprade a ginká a našli sa tam, a dokonca aj v Grónsku, fosílie teplomilných korytnačiek, aligátorov a krokodílov. Na porovnanie, takéto pralesy neboli v tom čase rozšírené práve v oblasti, ktoré v súčasnosti nazývame trópy.
Život v oceánoch však bol na niektorých miestach extrémne ťažký. Veď napríklad teplota oceánu na rovníku dosahovala aj 36 °C. Posledné štúdie odhadujú, že na začiatku eocénu dosahovali priemerné ročné teploty vzduchu nad pevninou v stredných zemepisných šírkach, čiže napríklad aj u nás, v priemere asi 23 až 29 °C (± 4,7 °C). Znamená to, že teplota v týchto oblastiach mohla byť takmer o 10 až 15 °C vyššia ako priemerné ročné teploty v súčasnosti. Na porovnanie, priemerná ročná teplota pre súčasné dažďové pralesy, napríklad v oblasti Kostariky, sa uvádza takmer 25 °C, pričom v priemere najteplejšou oblasťou Slovenska je Podunajská nížina s priemernou ročnou teplotou vzduchu 10 °C.
Práve v dôsledku takých vysokých teplôt a klímy mohli vtedy žiť gekóny v Belgicku – táto oblasť však, samozrejme, vyzerala inak než teraz. V dôsledku vysokých teplôt bola hladina oceánov oveľa vyššia a mnohé oblasti Eurázie boli zaplavené morom. Európa bola súostrovie, ktoré tvorilo niekoľko rozličných ostrovov. Z mladšieho obdobia eocénu je dokonca známy krásny nález gekóna Yantarogekko balticus z baltského jantáru – z oblasti Kaliningradu. Čo však bolo príčinou takýchto vysokých teplôt? Mohol by nám eocénny svet pomôcť nazrieť do našej budúcnosti spojenej s globálnou klimatickou zmenou?
Oxid uhličitý – prebúdzač metánu
Sedimenty z obdobia paleocénu a eocénu nám dokladajú enormný nárast skleníkových plynov ako CO2 a metánu v atmosfére. Kľúčovým indikátorom je, že pokiaľ ide o uhlík, väčšina je v molekule zastúpená izotopom uhlíka 12C (nie ťažký izotop 13C). Je teda zrejmé, že tento uhlík, ktorý sa dostal do atmosféry, mal biologický pôvod. Do atmosféry sa môže dostať pri mohutných požiaroch lesov, ale aj pri sopečných erupciách. Sopky nemajú, samozrejme, nič spoločné sbiologickými procesmi, no 12C sa takto môže uvoľňovať z nahromadených zvyškov fosílnych rastlín, ktoré magma pretvára.
Takéto otepľovanie vplyvom CO2 je však v každom prípade enormne nebezpečné. Má totiž za následok postupné rozpúšťanie metán hydrátu (CH4 · 5,75 H2 O). Metán hydrát je látka, ktorej štruktúra je podobná ľadu (molekuly metánu sú tu vlastne doslova uväznené v molekulách vody). Práve z tohto dôvodu je v stabilnej forme zachytený najmä pri vysokých tlakoch alebo nízkych teplotách. Jeho ložiská sa preto nachádzajú najmä na morskom dne, no aj v permafroste tundry (dlhodobo zamrznutá najvrchnejšia časť litosféry s priemernými ročnými teplotami pod 0 °C alebo okolo 0 °C). No pri jeho rozpúšťaní sa do atmosféry dostáva metán (CH4), ktorý je 20-krát silnejší skleníkový plyn ako CO2.
Čím je teda teplejšie, tým viac dochádza k rozpúšťaniu metán hydrátu a k uvoľňovaniu metánu, ktorý následne spôsobuje ďalšie, ešte výraznejšie oteplenie, a tým aj následný pozitívny efekt na rozpúšťanie ďalšieho metán hydrátu. Metán už nie je iba ohrievač, je to skutočný zabijak – naštartujú sa totiž nezvratné procesy. Niečo podobné viedlo v minulosti k najväčšiemu masovému vymieraniu v dejinách Zeme – vymieraniu na hranici permu a triasu pred 252 miliónmi rokov, keď vyhynulo viac ako 90 % druhov na planéte.
Mgr. Andrej Čerňanský, PhD.
Katedra ekológie
Laboratórium evolučnej biológie
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
