Ľudské spoločnosti odjakživa využívali vodu a vo vodnom prostredí tiež zanechali široké spektrum stôp. O odkrývaní dejín pod hladinou a významných nálezoch na dne riek a morí sme sa rozprávali s Klaudiou Daňovou z Archeologického ústavu SAV, v. v. i., v Nitre a Miroslavou Daňovou z Katedry klasickej archeológie Trnavskej univerzity v Trnave.
Čo je úlohou moderného archeologického výskumu pod vodou?
Rovnako ako pri každom archeologickom výskume – získať čo najviac informácií o ľudskej činnosti súvisiacej s vodou. Voda, či už v podobe riek, jazier alebo morí a oceánov, bola a je neodmysliteľnou súčasťou ľudského života. Je zdrojom obživy, využíva sa na transport tovaru, ľudí a zvierat, ale zároveň je surovinový zdroj. Cieľom výskumu pod vodou je priblížiť život ľudí pri riekach a moriach prostredníctvom archeologických nálezov.
Kedy vznikol a ktoré osobnosti a objavy boli dôležité pre jeho zrod?
Moderný archeologický výskum pod vodou sa formoval v niekoľkých fázach. V polovici 20. storočia sa potápači pod vedením archeológov sústredili na vyhľadávanie a vyzdvihovanie archeologických nálezov spod vody. Jednou z najznámejších osobností, ktorá sa v tom období podieľala na objavovaní Stredomoria, bol napríklad Jacques-Yves Cousteau, oceánograf a spoluobjaviteľ akvalungu, teda potápačského prístroja s otvoreným okruhom.
PhDr. Klaudia Daňová, PhD., je vedúcou oddelenia archeológie praveku v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa najmä staršou bronzovou dobou. Je licencovanou archeologičkou pre terénny výskum na súši, ale aj vo vodnom prostredí. Zastrešuje pilotný projekt, ktorý sa venuje archeologickým pamiatkam pod vodou s názvom: Brody, mosty, diaľkové cesty. Dávnoveké komunikácie a sídla na Považí a Ponitrí s využitím archeológie pod vodou.
Doc. Miroslava Daňová, PhD., prednáša na Katedre klasickej archeológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Zaoberá sa najmä dejinami a archeológiou z obdobia Rímskej ríše. Potápaniu sa venuje s prestávkami od svojich 19 rokov a jej snahou je vytvoriť na Trnavskej univerzite priestor na to, aby sa archeológii pod vodou mohli v budúcnosti venovať aj slovenskí študenti archeológie.
Až archeológ George F. Bass v roku 1960 spolu s tímom vedcov a potápačov dokázali pri Cape Gelidonya v Turecku, že aj výskum pod vodou dokážu vedci dokumentovať a zo získaných informácií rekonštruovať minulosť. Najúspešnejším projektom tímu bol výskum vraku zo 14. storočia pred n. l. pri Uluburunue, kde sa podarilo zrekonštruovať nielen jeho vzhľad, ale aj lodnú trasu a obchodné cesty. Na palube malej loďky sa tak stretli predmety z územia súčasného Bulharska, Egypta, Palestíny, Cypru, Grécka alebo Turecka. Po tomto výskume už nik nepochyboval o dôležitosti a potrebe dokumentácie a systematického skúmania archeologických pamiatok pod vodnou hladinou.
Aké sú špecifiká archeologickej práce pod hladinou v porovnaní so súšou?
Rozdiel medzi prácou na súši a vo vode je zjavný asi každému, keďže nemáme žiabre. Takže sme obmedzení časom. To znamená, že práca musí byť naplánovaná veľmi dôkladne, najmä keď sa pracuje vo väčších hĺbkach, kde sa nemôžete vynoriť, keď na niečo zabudnete. Dorozumievame sa pomocou znakovej reči, prípadne si píšeme na špeciálne tabuľky. Na niektorých výskumoch sa využívajú aj komunikačné zariadenia.
Špecifické je kopanie alebo odkrývanie nálezov a situácií. Využívame odsávacie zariadenia, ktorými odstraňujeme sedimenty. V riekach na jemnejší sediment stačí aj pohyb ruky, a keď je prúd dostatočný, dokážeme odstrániť jemný sediment veľmi jednoducho.
Ktoré sú hlavné rozdiely v podmienkach mora a rieky?
Asi najväčším rozdielom je viditeľnosť. V moriach je viditeľnosť obyčajne aj niekoľko desiatok metrov, zatiaľ čo v riekach sa bežne stretávame s viditeľnosťou do 50 centimetrov. Aj tu však jestvujú výnimky. Dobrá viditeľnosť je napríklad v rieke Ljubljanica v Slovinsku a veľmi zlá viditeľnosť zasa v Baltskom mori.
Ďalším rozdielom je hĺbka. V slovenských riekach sa pohybujeme od jedného do šiestich metrov, v moriach to býva aj do 30 metrov. Samozrejme, sú lokality s oveľa väčšou hĺbkou, ale tie skúmajú technickí potápači a na výskum extrémne hlbokých lokalít sa využívajú ponorky a roboty.
Ako sa pod vodou dokumentuje?
Používame rovnaké metódy dokumentácie – zameriavame pomocou GPS, kreslíme alebo fotografujeme, ale vždy sú tam nejaké odlišnosti v porovnaní so súšou. Pri zameriavaní v plytkej vode, napríklad do 1,5 metra, používame tyčové GPS zariadenie.
Vo väčších hĺbkach zameriavame nálezy a situácie na bóje, ktoré sú umiestnené na hladine nad nálezmi a k nim potom dodávame údaje o hĺbke. Vtedy používame totálnu stanicu umiestnenú na brehu.
Kreslíme na plastové tabuľky obyčajnou ceruzkou alebo používame nepremokavý papier. Pri fotení sa využívajú zariadenia s krytmi. Tu však zohráva úlohu svetlo. Čím ste hlbšie pod vodou, tým viac sa farby strácajú, preto potrebujete vniesť do fotografie svetlo. Snahou archeologického výskumu pod vodnou hladinou je čo najviac sa metodicky priblížiť výskumu na súši.
Ako zvyčajne vyzerá príprava na takýto výskum?
Je to dlhý a náročný proces. Obyčajne mu predchádza celý rad úkonov od archívneho výskumu až po získanie potrebných povolení. Začína sa vždy prieskumom, vďaka ktorému vieme, aká je situácia pod vodnou hladinou a na základe toho sa určuje metodika výskumu. Dôležité je zabezpečiť dostatočný počet kvalifikovaných ľudí na prácu pod vodou a materiálne sa vybaviť.
Rovnako dôležité je aj zázemie. Výskumy plánujeme najmä v chladnejších mesiacoch z dôvodu vegetačného pokoja. Zároveň sú však potápači, ale aj obsluha v menej komfortných podmienkach, preto je dôležité mať dobré zázemie. Do menej komfortných podmienok sa tu dostáva aj podporný tím, ktorý mrzne na brehu.
Vždy treba rátať aj s tým, čo sa bude diať s nálezmi vytiahnutými z vodného prostredia. Konzerváciu, prípadne uskladnenie materiálu musíme mať tiež vyriešené. Inak sa nálezy zničia a celý výskum je zbytočný.
Kto všetko sa podieľa na výskume?
Samotný výskum pod vodou realizujú ľudia z rôznych inštitúcií spojených do tímu (na Slovensku sú to archeológovia, profesionálni potápači, policajní potápači a obsluha člnov, odborníci z iných odvetví – geofyzici, geológovia atď.). Dať dokopy ľudí z rôznych inštitúcií na nejaký vhodný dátum je asi tou najväčšou výzvou. Tím býva rozsiahlejší aj pri malých výskumoch, tvorí ho asi 10 až 15 ľudí.
Ako sú v tíme rozdelené úlohy?
Pri potápaní v riekach používame laná. To znamená, že každý potápač má svojho navádzača. Nie je dobré, aby súčasne bolo pod hladinou príliš veľa ľudí. Ide skôr o záležitosť dvoch, maximálne troch potápačov, ktorí sú vo vode naraz. Okrem potápača a navádzača je vždy v člne alebo na brehu pripravený ďalší potápač, ktorý ide do vody v krízovej situácii. V prípade, že potápač nepotrebuje byť istený lanom, je dobré dodržiavať tzv. buddy potápanie, čiže vo dvojici.
Kým odkrývanie nálezov býva bežne v rukách všetkých členov tímu, dokumentačné práce sú delené na základe zručností. Výskum vykonávajú potápajúci sa archeológovia a licencovaní potápači s praxou. Hoci výskum plánuje vedúci archeológ, samotné ponory obyčajne plánuje najskúsenejší potápač, ktorý je zodpovedný za bezpečný priebeh ponoru. Jeho úlohou je zostaviť tím tak, aby bol vyvážený a schopný riešiť akékoľvek situácie pod vodou. Často je to práve potápač, kto rozhoduje o tom, či sa bude potápať a akým spôsobom. Archeológ v tomto smere musí akceptovať rozhodnutia skúsenejších. Bezpečnosť je na prvom mieste.
Za rozhovor ďakuje redakcia Quarku
