Dilemy autonómnych áut

Autonómna jazda je téma, ktorá aktuálne výrazne rezonuje a automobilky sa predháňajú v testovaní úplne automatických vozidiel.

V ostatnom čase vari niet mesiaca, aby niektorá automobilka neoznámila, že začala s testom vlastného autonómneho auta, resp. v jeho testovaní výrazne pokročila. Dokonca pre tých, ktorí zatiaľ úplne neveria jazde bez vodiča, ale myšlienka sa im páči, sa začínajú vyvíjať zariadenie, ktoré by v spolupráci so softvérom v aute plnilo len niektoré úlohy autopilota. Ide teda o akýsi hybrid, pretože naďalej je nevyhnutné, aby vodič venoval plnú pozornosť cestnej premávke.

Nie revolúcia, ale evolúcia

Odborníci však upozorňujú, že pri autonómnych vozidlách netreba očakávať revolúciu, je to skôr evolučná cesta. Rozlišujú štyri vývojové etapy autonómneho jazdenia. Tá prvá je vlastne už tu. Ide o používanie asistenčných systémov. Typickým príkladom je parkovací asistent, bez ktorého už nevyjde nijaké auto z výrobného pásu. Druhá etapa sa začína a týka sa čiastočnej automatizácie. Vozidlo už dokáže preberať kontrolu v určitých situáciách alebo na určitý čas, absolvuje istú trasu samostatne, no vodič musí byť ustavične v strehu a v prípade potreby prevziať kontrolu nad vozidlom. Tretia etapa je v štádiu začínajúcich testov. Automobilky vybavujú svoje produkty čiastočnou automatizáciou, no v porovnaní s druhou etapou už vodič nemusí nepretržite sledovať systémy, ale zostáva tu možnosť, že sa chopí volantu. Štvrtá etapa je tá, ku ktorej celé toto, prednedávnom ešte len sci-fi úsilie, smeruje – úplná automatizácia, to znamená, že vozidlo je schopné úplne samostatnej jazdy, všetky úlohy plnia jeho systémy, takže z vodiča sa stáva len pasažier. Ak to preženieme – vodičom môže byť aj dieťa.

Nikto z odborníkov si však netrúfne odhadnúť, kedy nastane éra úplnej automatizácie. Problém totiž netkvie ani tak v technológiách, ako v legislatíve.

Legislatívne problémy 

Legislatívnou prekážkou sa neukazuje ani Viedenský dohovor o cestnej premávke z roku 1968, kde sa hovorí, že každý vodič musí byť v každom okamihu schopný kontrolovať svoje vozidlo. Napokon, pred dvomi rokmi citované znenie doplnili, takže teraz všetky systémy musia vodičovi umožniť úplnú kontrolu nad vozidlom alebo sa musia dať vypnúť. Jednoducho povedané, automatizácia-neautomatizácia – za volantom vždy musí sedieť niekto zodpovedný. Realita je totiž taká, že celoplošne úplná automatizácia je zatiaľ v nedohľadne.

Väčší problém spočíva v tom, čo zatiaľ, z pochopiteľných dôvodov, legislatíva nerieši. A tým je zber a ochrana dát.

Na to, aby autonómne vozidlá mohli jazdiť po svete, budú musieť spolu veľmi dobre komunikovať. A tu vstupuje do hry telematika, teda kombinácia telekomunikácií, spracúvania dát v reálnom čase a počítačového riadenia áut. A práve monitorovanie autonómnych áut a komunikačná infraštruktúra je (zatiaľ) Achillovou pätou celej myšlienky. Natíska sa tu totiž veľmi vážna otázka: Komu vlastne tieto dáta patria, resp. budú patriť? Majiteľovi vozidla, tomu, kto je v danom okamihu akože vodič, výrobcovi či azda telekomunikačnému operátorovi? U koho si budú poisťovne uplatňovať nároky v prípade kolízie? A ako to bude s prípadnou trestnoprávnou zodpovednosťou?

Tieto otázky sú namieste, pretože aj keď hlavný cieľ vývoja autonómnych áut je odstrániť najčastejšiu príčinu dopravných nehôd, t. j. ľudský faktor, a ak aj odhliadneme o jeho možnom zlyhaní vo výrobnom procese či v servise, k nehodám, žiaľ, bude dochádzať. Kto bude zodpovedný za prípadnú haváriu úplne autonómneho vozidla?

Časopis Quark si môžete objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk

R