Fosílie najstaršieho známeho tvora na ľudskej evolučnej línii potvrdili návyk na väčšinový vzpriamený pohyb už pred siedmimi miliónmi rokov.
Hlavných znakov ľudskosti je približne do tucta. Približne, lebo pri niektorých ešte vždy nie je definitívne, či na ne naozaj máme monopol. Nejasnosti pretrvávajú najmä pri poznatkoch z etológie, náuky o správaní živočíchov, presnejšie pri náznakoch mentálneho života a emócií pri ľudoopoch a iných cicavcov, no aj pri evolučne vzdialenejších tvoroch.
Výlučne po zadných
Pri jednom našom znaku – pohybe takmer výlučne po dvoch dolných (pôvodne zadných) končatinách – však niet pochýb. Mnohé zvieratá sa postavia na zadné a prejdú kúsok. No ani nám anatomicky a geneticky najbližší zvierací príbuzní v našej africkej kolíske – šimpanzy učenlivé, bonobo a gorily – v tom nevydržia dlho a uprednostňujú pohyb po štyroch, opierajúc sa o vonkajšiu stranu kĺbov na prstoch rúk (nazýva sa knuckle walking). Plne vzpriamený pohyb definuje náš rod Homo u príbuzných či prelínajúcich sa druhov človek vzpriamený (Homo erectus) a človek pracujúci (Homo ergaster) od doby pred asi dvomi miliónmi rokov.
Lenže v paleoantropológii, podobne ako v mnohom inom, je zdanlivo jednoduché často pomerne zložité. Dvojnohosť určite siaha za časové hranice rodu Homo, ktoré sa podľa datovania jeho najstarších fosílií a genetických analýz blíži k trom miliónom rokov. Väčšinová dvojnohosť bola totiž príznačná pre australopitekov spred 3 až 4 miliónov rokov. Dlhšie obdobie sa popri šplhaní po stromoch pohybovali po dvoch aj predaustralopitekovia, tvory z rodov Ardipithecus a Orrorin spred 4 až 6 miliónov rokov.
No absolútny – hoci nie jednoznačne a všetkými prijímaný – primát patrí Toumaïovi. V jazyku domorodých Dazaov z okolia miesta nálezu jeho fosílií v Čade to značí nádej života. Práve tak po objave v roku 2001 nazvali lebku jedinca z druhu odborne nazvaného Sahelanthropus tchadensis, čo by sa asi najprirodzenejšie dalo preložiť do slovenčiny ako sahelantrop čadský (taký je aj návrh pre češtinu). Čiastkový výraz anthropus (človek) v názve je azda úmyselne trochu nadsadený, pretože človek to iste ešte nebol. Tento nález sa však doteraz považuje za najstaršiu známu ukážku tvora na evolučnej línii k nám – po rozchode s líniami súčasných veľkých ľudoopov.
Toumaï prvý a ďalší
Objav Toumaïa je zásluhou francúzskeho paleoantropológa Michela Bruneta. Ten sa ešte v 80. rokoch minulého storočia rozhodol v spolupráci s britským kolegom Davidom Pilbeamom preveriť hypotézu svojho slávneho krajana z rovnakého vedného odboru Yva Coppensa o vzniku človeka na východe afrického kontinentu (hypotéza East-Side Story), čo v pôvodnej verzii znamenalo územia východne od Údolia veľkého zlomu, predovšetkým v Etiópii, Keni a Tanzánii. Myslel si však, že nádejné by v tomto smere mohli byť aj savany bližšie k stredu Afriky, konkrétne na východe Sahelu, v súčasnosti zväčša polopúštneho pásma bezprostredne pod Saharou. Dostal povolenie pátrať v panve Čadského jazera, kde mu pomáhali francúzski aj čadskí kolegovia.
Práve tam na lokalite Toros-Ménalla v púšti Džuráb (na konci treťohôr to bola oblasť saván pri jazere, kde riedke lesy pokrývali striedavo vlhké a suché územia a susedili s púšťou) objavili fosílie Toumaïa. Takmer úplnú, dobre zachovanú lebku (zdeformovanú, ale spoľahlivo rekonštruovateľnú), úlomky čeľustných kostí a niektoré zuby. Neskôr k tomu pribudli ďalšie úlomky čeľustných kostí aj jednotlivé zuby.
Zdeněk Urban
