Každý rastlinný a živočíšny druh má jedinečnú výbavu, ktorou sa odlišuje od ostatných. Život vysokohorských rastlín je krásny, zároveň neobyčajne ťažký, pôsobivý, no súčasne aj krutý.
Farebná rozmanitosť kvetenstva
Škodlivá ultrafialová zložka slnečného svetla vedno s nadmerným kolísaním teploty a ďalšími limitujúcimi faktormi pri mnohých rastlinných druhoch brzdí rast stoniek a listov, a preto majú horské rastliny kvety v pomere k ostatným svojím častiam väčšie než rastliny stredných polôh a nížin. Od neskorej jari do skorej jesene môžeme vo vysokohorskom prostredí sledovať zdanlivo nekonečnú farebnú rozmanitosť kvetov – snehovo biele s modrastým alebo fialkastým nádychom, azúrovo modré, tmavomodré, červenofialové, modrofialové, žltkasté či oranžové.
Miliardové množstvá peľových zrniečok
V náročných životných podmienkach sa vyskytuje aj oveľa menej opeľovacieho hmyzu, a tak si museli dať rastliny rady aj s týmto problémom a mnohé z nich sa spoliehajú na vietor. Týka sa to najmä stromov. Na stanovištiach, kde rastliny opeľuje vietor, rastú kvety celkom nenápadných farieb. Vietor si totiž na farby vôbec nepotrpí a od samčích kvetov nezištne roznáša peľové zrnká povetrím k ich adresátom – samičím kvietkom. Iba jedno z milióna takto vetrom roznášaných peľových zrniek je však predurčené na oplodnenie a nájde si toho správneho adresáta. Vetroopelivé rastliny musia preto produkovať obrovské množstvá peľových zrniek, aby sa postarali o zachovanie svojho rodu. V jarnom období možno nad smrekovými či jedľovými lesmi sledovať zaujímavý prírodný úkaz – žlté oblaky peľových zrniek…
Nezainteresovanému človeku by sa mohlo zdať, že nadmerná produkcia peľu je v prírode obrovským plytvaním. Príroda si však takto našla spôsob, ako si zabezpečiť potomstvo.
Rafinovaná reklama
Hmyz, ktorý sa tiež vo veľkej miere podieľa na opelení kvetov, kríkov a stromov, neroznáša peľové zrniečka zo samčích kvietkov na samičie nezištne ako vietor, ale za úplatu – sladký nektár. Táto pochúťka musí byť preto zabalená v luxusnom darčekovom balení kvietkov s najrozmanitejšími strihmi a tvarmi, najpodmanivejších farebných variácií, aby čmele, osy, motýle alebo včely nedokázali nastraženej kvetinovej návnade odolať. Nijaký hmyzoopelivý kvietok nemôže zostať nepovšimnutý a neopelený.
Jasnočervenú farbu vníma hmyz ako čiernu. Reklamný pútač červeného kvietku je preto pre hmyz nie veľmi atraktívny. To je hlavný dôvod, prečo je v kvetinovej ríši sveta červený odtieň zriedkavý. V prípade plodov je to celkom naopak. Tieto musia upútať maximálnu pozornosť roznášačov semien, medzi ktorými je nielen mnoho vtákov, ale aj cicavcov. Kríky a stromy im často ponúkajú svoje plody s chutnou dužinou, aby potom roznášače transportovali semienka aj na veľké vzdialenosti. Plody s takýmto poslaním sú na rozdiel od ostatných takmer vždy živo sfarbené. Operence majú výkonnejší zrak než človek, a tak červenú farbu plodov v úlohe lákadla vnímajú v ešte krajšom a jasnejšom odtieni. Prekrásne strihy, tvary a a farby kvetov a plodov majú teda rýdzo prozaický význam, podobne ako napríklad lahodne znejúci vtáčí spev, a tým je zachovanie pochodne života.
Nie všetky semená však roznášajú živočíchy. Rovnako ako pri opeľovaní, aj pri semenách sa mnoho rastlinných druhov spolieha na vietor. Niektoré rastliny vystreľujú plody špecifickým balistickým zariadením, akýmsi prakom. Z iných rastlín padnú plody na zem a šíria sa gravitačne dolu svahom. Ďalším rastlinám pomáha so šírením na iné lokality voda v podobe dažďa, jazera alebo potoka. Niektoré semená majú háčiky, pomocou ktorých sa prichytávajú na srsť zvierat, a tie ich potom roznášajú po krajine. Všelijako to majú rastliny vymyslené.
Vysokohorské rastliny neustále bojujú o svetlo, teplo, vlahu, živiny, o každodenné prežitie v extrémnych prírodných pomeroch a neprívetivom vysokohorskom prostredí.
Pamätníčka ľadovej doby
Dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), maličký poliehavý krík, má svoj pôvod až v ďalekej Arktíde. Keď rozsiahly ľadovec pokryl celú Škandináviu a splazil sa hlboko do vnútrozemia Európy, dryádka osemlupienková ustupovala pred všetko ničiacim ľadovým kolosom a usídlila sa na vhodných lokalitách aj v strednej Európe. Spolu s ňou tu našlo domov aj zopár ďalších druhov arktickej tundry. Zaberali uvoľnený životný priestor po teplomilnej vegetácii, ktorú zlikvidovalo mrazivé povetrie z ľadovca. Únik z Arktídy a šírenie do oblastí strednej Európy pred postupujúcim ľadovcom umožňovali dryádke lietajúce semená – drobné nažky s perovitými chĺpkami, unášané vetrom na desiatky kilometrov. Keď po niekoľkých striedaniach ľadových dôb s medziľadovými napokon kontinentálny ľadovec ustúpil, nepatrné kríčky dryádky osemlupienkovej už zostali na vhodných vysokohorských stanovištiach. A tak aj na prahu tretieho milénia nájdeme na vysokohorských lokalitách s vápencovým podložím smotanovo biele kvietky tohto mrazuvzdorného kríka, prinavracajúce nám spomienky na ľadovú dobu.
Húžvička plesnivec alpínsky
Koľko len toho musí vysokohorská kvetena vytrpieť, ak má po sebe zanechať nové pokolenie, rovnako odolné a vytrvalé. Ako pozoruhodne sa dokáže prispôsobiť rôznym, často krajne nepriaznivým klimatickým podmienkam – vrtochom vysokohorského počasia, značnými teplotnými rozdielmi medzi dňom a nocou či nadmernému deficitu vlahy.
Jednou z najskromnejších vysokohorských rastlín je plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum), živoriaci v puklinách skalného, na živiny mimoriadne chudobného podkladu vrcholkoch hôr. Plesnivec alpínsky je pionierskou kvetinou, priekopníkom života v pustatinách vysokohorských brál, kde stojí na čele predvoja kvetenstva v tomto drsnom prostredí. Rozpukáva skaly, pripravuje pôdu pre rastlinky, ktoré sú náročnejšie na živiny i mikroklímu, a preto môžu vystúpiť na scéne vysokohorského prostredia až neskôr po ňom, keď im dostatočne skultivuje nehostinné prostredie…
Krutý boj o prežitie sa odohráva na celkom nepatrnej vrstvičke pôdy. Doslova s vypätím posledných síl, neustále bičovaný studenými severnými vetriskami, hrdinsky odoláva, nemajúc nijakú záštitu. Zatiaľ čo sa ostatné rastliny počas dlhočiznej vysokohorskej zimy ukrývajú pod snehovou perinou, plesnivec alpínsky je vystavený besneniu vetru a mrazu. Počas vrcholiaceho leta slnko zase načisto vysuší tenučkú vrstvičku pôdy a skalné bralá rozpáli. Tento zástupca vysokohorskej kveteny sa dokázal prispôsobiť neobyčajne drsným prírodným podmienkam. Stonky a listy mu pokrýva mäkká biela plsť ako dôležitý ochranný výstroj, výborný izolátor, chrániaci citlivé rastlinné bunky pred zhubným vysokohorským UV žiarením, nadmernými stratami vody, vysokými teplotami alebo silnými mrazmi.
Dryádky, kuričky, plesnivce, rozchodníky, sitiny a mnohé iné rastlinné druhy krášlia nebotyčné skaliská. Iba s týmto, naoko drsným a nehostinným vysokohorským prostredím vytvárajú jedinečnú rovnováhu, symbiózu, onen udivujúci, priam rozprávkový svet.
Doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
Foto autor
