Travis Elborough zvečnil osudy zvláštnych, prehliadaných a miznúcich svetov – od starovekých ruín a rozpadávajúcich sa zámkov po oveľa mladšie pozostatky niekdajšej slávy ako newyorská stanica metra v štýle art deco, sovietske mesto duchov za polárnym kruhom či zatopené obchodné centrum v Thajsku plné rýb.
Starobylé mesto Al-Ula, obkolesené pôsobivými skalami z červeného pieskovca, ktoré leží v púštnom údolí necelých 400 km severozápadne od Mediny, bolo známe pod niekoľkými názvami, napríklad Dedan či Lihjan. Od čias, keď sa v tejto oblasti po prvý raz usadil neolitický človek, sa stal domovom mnohých ľudských civilizácií. Vďaka úrodnej pôde a bohatým zdrojom vody bola oblasť vyhľadávaná na pestovanie plodín. Aj dávni ľudia, podobne ako všetci ostatní, ktorí prišli po nich, zanechali v miestnej krajine svoju stopu, postavili kamenné hrobky a do stien jaskýň vytesali obrazy kozorožcov. Palmami posiata oáza však prosperovala v prvom rade vďaka svojej polohe. Ležala na hlavnej karavánovej trase obchodu s kadidlom a myrhou, ktorá sa tiahla z mesta Šabva do Gazy, Bosry a Damasku a spájala Arabský polostrov so Sýriou, Egyptom a Mezopotámiou. Obchod s kadidlom bol v tých časoch rovnako výnosný ako súčasný obchod s ropou. Vďaka nemu sa toto miesto približne v 6. storočí pred n. l. rozrástlo na hlavné mesto kráľovstva Dedan, o ktorom sa zmieňuje biblická starozákonná kniha Izaiáš.
Dedan následne nahradila, alebo sa s ňou spojila kultúra Lihjan, ktorá vytvorila ríšu rozprestierajúcu sa od Akabského zálivu a Sinaja na sever smerom k Levante. Vplyv kráľovstva v celom regióne potvrdil aj rímsky historik Plínius Starší, ktorý označoval Akabský záliv za Lihjansky záliv. Dedanskí inžinieri a architekti však rozšírili systém vodných diel a podzemných cisterien, čo umožnilo pestovanie datlí a iných plodín, a vybudovali chrámy, mauzóleá, kúpele a iné verejné stavby. Mnohé z nich zdobili sochy (k najobľúbenejším patrili králi, levy a králi, ktorí vyzerali ako levy), obrazy a texty vzdávajúce hold bohom, opisujúce dobré skutky, epické dobrodružstvá aj prozaickejšie záležitosti ako frflanie na dane.
Zdá sa, že približne v 1. storočí pred n. l. Lihjanov porazili Nabatejci, pôvodne kočovný národ z Jordánska, ktorý sa postupne zapojil do karavánového obchodu a preukázal svoju zručnosť v obchode, poľnohospodárstve aj remeslách. Nesmrteľným monumentom Nabatejcov je ich obrovská metropola, pevnosť Petra (jej ruiny sa neskôr označovali za ružové mesto, staré ako polovica času). Napriek tomu sa však rozhodli vybudovať nové mesto Al Hiir alebo Hegra (Mada’in Salih) kúsok severne od Dedanu. Odtiaľ kontrolovali prepravu korenia cez región a vybudovali rovnako pôsobivé nekropoly ako tie, ktoré sa nachádzali v ich slávnejšom hlavnom meste. Rimania však napokon Nabatejcov vypoklonkovali, podobne ako mnohých iných pred nimi, a okolo roku 106 založili v Hegre pevnosť, ktorej pozostatky spolu s latinskými nápismi na stenách svedčia o ich prítomnosti v tejto časti Arábie.
So zrodom islamu v 7. storočí a vzostupom islamskej ríše sa Dedan/Al-Ula stal zastávkou na púti hadždž, ktorá smerovala na juh do posvätného mesta Mekka, a zároveň bol posledným miestom, kam mali povolené cestovať kresťania. Ibn Battúta, moslimský cestovateľ a spisovateľ zo 14. storočia, opisoval, ako si tu karavány pútnikov štyri dni odpočinuli, než sa vydali na ďalšiu etapu svojej posvätnej cesty. Práve v tomto období boli položené základy opevneného mesta s domami z hlinených tehál a červeného pieskovca a s úzkymi tienistými uličkami, ktorého základná štruktúra sa zväčša zachovala doteraz.
Keď sa Charlesovi Doughtymu, britskému básnikovi, dobrodruhovi a autorovi knihy Travels in Arabia Deserta (Cesta do Arabskej púšte), ktorú si hlboko vážil aj T. E. Lawrence, podarilo v roku 1876 dostať do Al-Uly, všimol si, že sa domy stavali z trámov z miestneho dreva a dvere sa vyrábali z otesaných paliem, ktoré rástli pri púštnych prameňoch.
Všimol si tiež, že staršie kamene a iné stavebné materiály, ktoré boli ukoristené zo starých majestátnych zrúcanín v okolí, sa recyklujú a sú zakomponované do nových budov. Celé mesto bolo ako kniha dejín, jeho hlinené stavby a ulice sa zliepali a opravovali už od stredoveku, pričom každá kľukatá ulička ponúkala záblesky predchádzajúcich podôb Al-Uly. Silné dažde však časom poškodili infraštruktúru a vodné cisterny, čím sa skomplikovali životné podmienky a klesla aj úroveň hygieny. Preto napokon neďaleko vyrástlo úplne nové mesto. Poslední obyvatelia starej Al-Uly sa odsťahovali v roku 1983 a posledné modlitby sa v jej historickej mešite odriekli o dva roky neskôr.
Viac ako tridsať rokov tu vládlo úctivé, aj keď trochu ľahostajné ticho. Sem-tam sa tu zastavili bývalí obyvatelia, aby mesto skontrolovali, podobne ako keby išli navštíviť hrob starého priateľa alebo príbuzného. Ktokoľvek iný, kto sa odvážil prekročiť múry mesta, sa tu však v púštnom slnku túlal po jeho opustených uličkách zvyčajne sám. No v roku 2018 sa v celom údolí začala séria archeologických vykopávok, ktorých cieľom je odhaliť tajomstvá týchto starobylých končín a zároveň otvoriť región vonkajšiemu svetu. Saudskoarabské úrady sa domnievajú, že jeho ruiny majú potenciál konkurovať takým historickým pamiatkam a významným turistickým miestam, ako sú Pompeje alebo Petra.
Kniha vyšla vo vydavateľstve IKAR v roku 2022.
Súťažná otázka
Ak nám do 30. novembra 2022 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Čo väčšinou spôsobuje červenú farbu pieskovca?
zaradíme vás do žrebovania o knihu T. Elborougha: Atlas zabudnutých miest z vydavateľstva IKAR.
Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 842 44 Bratislava 4.
