Rozsiahla analýza DNA obyvateľov severozápadnej Európy z čias anglosaských migrácií do Veľkej Británie významne doplnila poznatky o etnogenéze Angličanov.
Výklad a pochopenie historických objektov, subjektov, udalostí a trendov sa dlho opieral o dva piliere. Prvým sú už vyše päťtisíc rokov zaznamenané písomné pramene – v kameni, na hlinených tabuľkách, dreve, papyruse, pergamene a papieri, no často sú neúplné alebo vyslovene fragmentárne. Pri niektorých je navyše otázne, do akej miery sú verné a nakoľko zaujaté či neúmyselne skreslené (pri preklade a prepise).
Druhý pilier či oporný bod vstúpil na scénu až v novoveku – systematické archeologické vykopávky. Prinášajú fakty, no ich interpretácia nebýva jednoznačná. Robustnosť stavieb (aj poznania) si však vyžaduje aspoň tri oporné body. Ten tretí poskytla poznaniu histórie v poslednom polstoročí analýza DNA vyťaženej z pozostatkov dávnych ľudí, zvierat a rastlín a jej porovnanie s DNA súčasných ľudí a iných organizmov. Naplno sa rozvinula po roku 2000 vďaka dekódovaniu úplných genómov človeka a ďalších organizmov. Jej význam napokon odráža aj tohtoročná Nobelova cena za fyziológiu a medicínu, ktorú získal popredný výskumník dávnej DNA (aDNA, a znamená ancient) Svante Pääbo z Ústavu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku (Nemecko).
Syntéza informácií
Mnohé historické nejasnosti vysvetlila potvrdením či podporou jestvujúcich výkladov, ale aj spresnením či celkom novými závermi až syntéza poznatkov zo všetkých troch týchto pilierov. Názorným príkladom problému, kde sa kombinoval malý počet písomných prameňov s hojnými, ale nejednoznačnými archeologickými nálezmi, je populačný vývoj hlavného z Britských ostrovov (čiže Veľkej Británie) po rímskej nadvláde a stiahnutí légií a správy v prvej polovici 5. storočia.
Ojedinelé písomné pramene opisujúce túto dobu (ako cirkevná história Bedu Ctihodného a najstaršie anglosaské kroniky) totiž vznikli až dve či tri storočia po nej. Zhodne však informujú o príchode ľudí germánskeho pôvodu, najmä Anglov a Sasov, v 5. a 6. storočí. Domáce, sčasti romanizované obyvateľstvo Britských ostrovov bolo keltské – zostali z neho Walesania, Cornwallčania, Škóti a Íri.
No ako to v skutočnosti bolo? Išlo len o inváziu kmeňových elít a bojovníkov a podmanenie či vytlačenie miestnych, alebo o masovú – aj mierovú – migráciu a miešanie etník? A kto všetko sa na tom podieľal?
Dekódovaná DNA
Predmetné výskumy využívali genetiku už desaťročia, no iba v obmedzenej miere. Medzinárodný tím vyše 70 genetikov, archeológov a historikov teraz uverejnil dosiaľ najrozsiahlejšiu analýzu DNA ľudí zo skorého stredoveku Európy, ktorá objasňuje zloženie a vývoj dobovej britskej populácie. Hlavnými autormi výslednej štúdie v časopise Nature sú Joscha Gretzinger a Stephan Schiffels z Ústavu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku a Duncan Sayer zo Stredolancashirskej univerzity v Prestone (Veľká Británia). V tíme boli aj viacerí kľúčoví spolupracovníci Svanteho Pääba ako David Reich (v súčasnosti na Harvardovej univerzite v USA) a Johannes Krause.
Dekódovali DNA 460 dobových obyvateľov severozápadnej Európy, z toho 278 z Anglicka. Vyšli z toho presvedčivé dôkazy masovej migrácie z krajín na pobreží Severného mora východne a juhovýchodne od Anglicka, počnúc obdobím pred asi 1 500 rokmi. V menšom rozsahu však táto migrácia prebiehala už od začiatku 5. storočia a možno ešte skôr.
Zdeněk Urban
