Prvé, čo nám pri predstave ľadoborca obyčajne príde na um, je masívne plavidlo, ktoré sa prelamuje bielou pustatinou ďalekého severu. Prvé ľadoborce boli oveľa menšie a jednoduchšie ako tie súčasné. Zatiaľ čo sa severania učili prekonávať zamrznuté moria, kontinentálni Európania lámali ľady na riekach sekerami a pílami.
Či sa používajú na pravidelné prelamovanie a čistenie námorných ciest pre nákladné člny, alebo slúžia aj ako vedecké pracoviská pri výskume nehostinných oblastí Zeme na ďalekom severe a juhu, ľadoborce sú medzi loďami skutočnými obrami. Ich vývoj okrem ľudskej túžby objavovať ovplyvňovali aj výkyvy klímy v priebehu storočí.
Prenosný čln
Ľadoborec je plavidlo špeciálne navrhnuté na plavbu zamrznutými vodami, ktoré po ceste rozbíja ľad a uvoľňuje cestu sebe a iným lodiam. Ľudia sa však snažili dostať cez večné ľady ešte dávno pred stavbami takýchto plavidiel.
Prvými prieskumníkmi arktických morí boli ľudia, ktorí pri nich žili. Pôvodní obyvatelia severu dokázali na svojich loveckých a objaviteľských výpravách prekonávať zaľadnené úseky pomocou kajakov. Tieto väčšinou jednomiestne člny s krytou palubou boli pravdaže príliš ľahké na to, aby dokázali ľad prelomiť. Práve ich malá hmotnosť však moreplavcom umožňovala jednoducho ich cez zamrznutú vodu preniesť.
Napodiv, slávni severskí moreplavci Vikingovia o stavbe špeciálnych lodí vhodných do ľadových polí neuvažovali. Aspoň nie na svojom vrchole: hoci už v 10. storočí dokázali preplávať Atlantik, väčšinou cestovali cez vody bez ľadu v storočiach malého globálneho oteplenia (tzv. stredoveké klimatické optimum od polovice 10. do polovice 13. storočia). V tých časoch boli vody priechodné aj vo väčšine severnej Európy.
Špeciálna plachetnica
Ľadoborce potrebujú tri hlavné prvky: zosilnený trup, jedinečný tvar na prekonávanie ľadu a dostatočný výkon, ktorý plavidlu umožní prelamovať ľad. Pravdepodobne prvým plavidlom, ktoré spĺňalo tieto podmienky, bola špeciálne vystužená plachetnica nazývaná koč. Podľa škandinávskych zdrojov sa lode typu koč objavili v komunitách Karelov a Rusov na pobreží Arktického oceánu už v 11. storočí. Išlo o malé drevené lode s jedným alebo dvoma sťažňami, ktoré umožňovali plaviť sa vo vodách arktických morí a sibírskych riek. Trup plachetnice bol chránený pásom kožených dosiek a pod čiarou ponoru mal výrazne zaoblené línie: podľa stránky Maritime Insight, ktorá sa venuje námorníctvu, takýto tvar pomáhal vytlačiť plavidlo nahor v prípade, že ho zovreli ľadové polia. Podobné konštrukčné prvky sa zachovávajú do súčasnosti.
Sekery a píly
Prvou loďou na lámanie ľadu na európskom kontinente bola bárka, ktorú v roku 1383 použilo belgické mesto Bruggy pri čistení mestskej priekopy. Dovtedy na zamrznutých riekach a kanáloch v Európe rozbíjali ľady robotníci so sekerami a hákmi. Potreba špeciálnych lodí však vzrástla v období tzv. malej ľadovej doby, ktorá trvala od 14. do polovice 19. storočia a prinášala tuhšie zimy, chladnejšie letá a viac zaľadnenia. Detaily konštrukcie prvých ľadoborcov v Európe sa nezachovali. Väčšinou ich ťahali kone a ľad lámali svojou ťažkou váhou. Súbežne s nimi však naďalej pracovali aj tímy ľudí so sekerami a pílami. Konštrukcia lodí schopných prekonávať ľad sa zásadne nemenila až do priemyselnej revolúcie.
Moderné ľadoborce sa podľa údajov UNESCO objavili v polovici 40. rokov 19. storočia na rieke Hudson v USA a na Labe v Nemecku. Námorné ľadoborce boli skonštruované v 60. a 70. rokoch 19. storočia v Petrohrade a Hamburgu a zakrátko nasledovali ďalšie. Vďaka nim začala od roku 1877 medzi Turku a Štokholmom celoročná lodná premávka.
R, foto Pixabay
