Od predstavy našich predkov, že Zem je všetko, čo existuje, sa so zlepšujúcimi metódami poznávania posúvali hranice vesmíru na koniec našej Slnečnej sústavy, našej Galaxie až po súčasne známy pozorovateľný vesmír. Takýto obrovský vesmír by mal byť plný života. Zdá sa však prázdny. Kde sú všetci?
Taliansko-americký fyzik Enrico Fermi (1901 – 1954), priekopník jadrovej fyziky, sa raz zamyslel nad nesúladom medzi veľkosťou vesmíru a absenciou života v ňom. Keby len malé percento hviezd malo planéty a iba na malom percente planét vznikol život, aj tak by mal veľký a starý vesmír prekypovať životom. A nielen hocijakým životom, ale inteligentným životom, a dokonca milióny rokov starými technologickými civilizáciami, ktorých stopy by mali byť jasne viditeľné aj našimi teleskopmi a satelitmi. Nič také však nepozorujeme. Podľa E. Fermiho sa tento rozpor nazýva Fermiho paradox.
Paradox
Samozrejme, odhadovanie počtu mimozemských civilizácií nie je exaktná veda, ale je príkladom tzv. Fermiho úlohy, teda zložitého problému riešiteľného len hrubými odhadmi, ktoré E. Fermi obľuboval. Známym pokusom v prípade Fermiho paradoxu je Drakova rovnica (1961) postupne násobiaca rýchlosť vzniku hviezd, podiel hviezd s planétami, podiel planét vhodných pre život, z nich podiel planét s inteligentným životom, ďalej z nich tie s detegovateľnou technológiou a napokon čas, počas ktorého možno zachytiť ich signál. Planéty mimo našej Slnečnej sústavy – exoplanéty sme však poriadne začali objavovať len nedávno a život poznáme iba jeden – ten pozemský, takže akékoľvek odhady pravdepodobností sú zaťažené veľkými chybami. Veľkosť vesmíru napriek tomu stále víťazí a paradox pretrváva.
Vysvetlení Fermiho paradoxu existuje mnoho a zameriavajú sa na všetky členy v Drakovej rovnici – vznik života, fyzikálne limity technológií, naše možnosti pozorovania, a dokonca aj na psychológiu a sociológiu. Do poslednej skupiny patria úvahy o tom, že civilizácie sa z nejakého dôvodu rozhodnú zostať na svojej domovskej planéte a nekolonizovať vesmír. Problémom je, že akékoľvek riešenie musí byť univerzálne – bez možnosti výnimky. Pretože jedna planéta, jedna civilizácia, jedna frakcia v rámci civilizácie správajúca sa inak, vedie ku kusu nočnej oblohy obsahujúcemu umelé konštrukcie.
Je to už za nami, či nás to len čaká?
Termín, ktorý sa často spomína v súvislosti s Fermiho paradoxom, je veľký filter. Ide o udalosť na ceste k technologickej civilizácii, ktorá má o niekoľko rádov nižšiu pravdepodobnosť ako všetky ostatné. Ako príklady sa spomínajú samotný vznik života, vznik mnohobunkového života, prípadne vývoj inteligencie. Toto sú udalosti z našej minulosti, ale veľký filter môže ležať aj pred nami. Príkladom je technológia, ktorú v istom momente objaví každá civilizácia, ale jej použitie danú civilizáciu zničí. Ak je správne toto riešenie, nie je to z pohľadu ľudstva povzbudivá vyhliadka.
Do pochmúrnej kategórie patrí aj hypotéza temného lesa, ktorú spopularizoval čínsky spisovateľ Cch’-sin Liou v sci-fi trilógii Spomienka na Zem. Podľa tejto hypotézy je vesmír analogický lesu, v ktorom za každým stromom striehne nebezpečenstvo, a každý, kto má rozum, sa skrýva. Predátory sa zase skrývajú preto, aby na seba neupozorňovali korisť.
Špekulácie a veda
Všetky spomínané pravdepodobnosti, odhady, neistoty a skutočnosť, že ide o diskusiu na tému existencie mimozemšťanov, môžu vyvolať dojem, že nejde o serióznu tému a vedci by diskusiou o Fermiho paradoxe nemali strácať čas. Nie je to však tak – výskum motivovaný hľadaním života vo vesmíre nás učí veľa o živote na Zemi, príkladom je štúdium organizmov adaptovaných na extrémne podmienky. No a nemá práve veda hľadať odpovede na tie najväčšie otázky?
Lukáš Konečný
Univerzita v Tromsø, Nórsko
