Je to sladké ako med, hovorievame priamo či obrazne o rôznych veciach. Prísne vzaté, na Slovensku by sme asi mali skôr hovoriť, že je niečo sladké ako repa. Hoci med stále patrí medzi obľúbené sladidlá, drvivá väčšina z tých 30 kg cukru, ktoré našinec každoročne v priemere skonzumuje, nepochádza z úľov, ale z polí.
Tvrdenie, že napríklad láska Rómea a Júlie bola sladká ako repa, by v nás však asi veľa poézie neprebúdzalo. Navyše, repný cukor prišiel na stoly Európanov len nedávno, hoci práve buľva repy nám osladila životy viac ako čokoľvek predtým. A dala vzniknúť celému odvetviu, po ktorom na Slovensku zostali aj technické pamiatky.
Ako med
Prvým sladidlom bol naozaj med, ktorý nepotreboval spracovanie a nachádzal sa všade tam, kde boli včely. Cukor ako taký sa však ľudia naučili získavať z cukrovej trstiny. Trstinu začali domestikovať už pred 10- až 8-tisíc rokmi na ostrove Nová Guinea a polynézski moreplavci ju postupne rozširovali do oblastí Indického oceánu a Tichomoria. Trstina sa žula najprv surová, prvý proces výroby cukru sa objavil približne pred 2 500 rokmi v Indii, odkiaľ ho v roku 330 pred naším letopočtom do Európy priniesol Alexander Veľký. Cukrovú trstinu nasekali a v kotloch s vodou z nej varili sirup. Ten naliali do menších foriem (napríklad z palmových listov), kde ho nechali vyschnúť a na záver ho rozdrvili na prach.
V Európe sa cukor dlho používal len minimálne – už aj vzhľadom na to, že podmienkam na pestovanie trstiny vyhovovalo iba Stredomorie. V stredoveku sa považoval skôr za vzácne korenie. Výroba vo veľkom sa začala vzmáhať až v polovici 17. storočia, keď zámorské výboje umožnili Európanom zakladať trstinové plantáže v Karibiku a Latinskej Amerike. Inak povedané, láska hrdinov Shakespearovej hry zo 16. storočia ešte ani nemohla byť veľmi iná než ako med.
Demokratizovaný cukor
Repa nebola pre Európanov neznámou, lenže identický postup výroby cukru ako z trstiny prinášal kyseliny a iné vedľajšie produkty. Až nemecký chemik Andreas Sigismund Marggraf v roku 1747 navrhol postup s využitím alkoholu, ktorým demokratizoval sladenie, pretože repný cukor sa stal dostupnejším a lacnejším ako trstinový. V roku 1802 bol otvorený prvý repný cukrovar a do 80. rokov 19. storočia už bola repa hlavným zdrojom cukru v Európe.
Priekopníkom u nás bol prešovský lekárnik Samuel Ján Gertinger, ktorý v roku 1801 získal z 0,5 kg repy asi 2 g cukru. Nastrúhanú repu opakovane lúhoval, sušil a sirup čistil dobytčou krvou. Svoje postupy zdokonaľoval, nikdy sa mu však nepodarilo otvoriť veľkovýrobňu. Prvým cukrovarom v Uhorsku sa stal v roku 1830 podnik Mikuláša Lačného vo Veľkých Úľanoch, ktorý dokázal vyrobiť viac ako tonu cukru. Do polovice 19. storočia pribúdali u nás ďalšie cukrovary v Seredi, Trnave, Košiciach, Bratislave, ale aj Šaštíne, Jelenci či Haliči. V čase najväčšieho rozmachu bolo na Slovensku 14 cukrovarov s produkciou 20 až 50 ton ročne, čo bolo asi 70 % produkcie cukru Uhorska.
K najzachovalejším u nás z tých čias patrí cukrovar v Sládkovičove, ktorý v roku 1867 postavila podnikateľská rodina Kuffnerovcov. Pôvodne romantický sloh bol pri prestavbách niekoľkokrát zmenený novšími štýlmi. Na zozname pamiatok nájdeme aj budovy cukrovaru, sklady cukru, výrobnú halu a administratívnu budovu cukrovaru v Trnave z roku 1840. Sú ukážkou vývoja priemyselnej architektúry, urbanizmu a cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku. Zachoval sa aj cukrovar v Šuranoch a iné, väčšinou však už v modernej podobe.
Mimochodom, o láske nehovoríme, zato však hovoríme, že je niekto zdravý ako repa. Ktovie, čo na to hovoria lekári. Za naše civilizačné neduhy z nadužívania cukru však zelenina nemôže.
R, foto Adam Jakub Javůrek
