V starovekom gréckom svete sa slovom štadión označovali vzdialenosť, preteky v behu aj miesto, kde sa súťaže konali a kde ich sledovali masy divákov. Zmenilo sa na tom niečo v súčasnosti? Ani veľmi nie.
Štadióny boli miestom masovej zábavy tisíce rokov pred existenciou rozhlasu, televízie či internetu a zostávajú nimi ďalej. Médiá poskytnú divákovi v pohodlí domova nebývalé detaily – po jedinečnú atmosféru športového zápolenia sa však aj teraz musí unúvať na štadión.
Cirkusy a amfiteátre
Práve tak sa pred 2 000 rokmi unúvali starovekí Gréci na hry zasvätené bohovi Diovi v Olympii (od r. 776 pred n. l.), Apolónovi v Delfách (od r. 586 pred n. l.), Poseidónovi v Isthmii (od r. 580 pred n. l.) a hrdinovi jednej z bájí Ofeltovi v Nemei (od r. 573 pred n. l.). Štvorica tzv. panhelénskych hier vytvorila základ, z ktorého čerpajú aj moderné olympiády a majstrovstvá v atletických disciplínach alebo iných športoch. Konali sa pravidelne s odstupom dvoch alebo štyroch rokov a súťažilo sa vždy v rovnakých disciplínach (s tým, že postupne mohli pribúdať nové). Najstaršou bol beh na vzdialenosť 600 stôp (182,88 m) – stadion – ktorý sa stal synonymom celej stavby. Dĺžková miera však nebola štandardizovaná, ani štadióny neboli celkom rovnaké. Najkratším bol štadión v Delfách s dĺžkou 177 m, najdlhší bol v Olympii, kde meral 192 m.
Grécke štadióny boli dlhé a úzke v tvare podkovy. Špeciálnym prípadom boli hipodrómové štadióny určené na konské preteky; tie museli byť dostatočne široké, aby mohli hostiť preteky štvorkolesových vozov, ktoré sa po prvý raz objavili v Olympii v 7. storočí pred n. l. Rimania, ktorí od Grékov preberali kultúru, prišli s vlastnými verziami štadiónov. Dlhý a úzky cirkus v tvare U bol kópiou hipodrómu. Circus Maximus, ktorý stál v Ríme a konali sa na ňom jazdecké a vozatajské preteky, bol naozaj obrovský – na dĺžku meral 621 m a na šírku 118 m a údajne dokázal pojať až 150 000 divákov. V princípe sa nelíšil od gréckych vzorov.
Zato rímsky amfiteáter, zo všetkých strán uzavretá oválna alebo kruhová aréna, bol novinkou. Kým na gréckych hrách sa zápolilo v športoch (prípadne v speve či recitácii), podstatnou súčasťou rímskej masovej zábavy boli gladiátorské zápasy. Pri nich neboli rozhodujúce presné rozmery ihriska, zato bolo dôležité, aby sa na hry prišlo pozrieť čo najviac divákov a aby bolo odvšadiaľ dobre vidieť. Rímske Koloseum, postavené v 1. storočí, bolo najväčšou arénou tohto typu a doteraz je ikonickou pamiatkou na časy antiky.
Antická inšpirácia
Staroveké štadióny sa stali predobrazom tých moderných. Keď sa v 19. storočí znovu oživila tradícia masových športových podujatí, stavitelia mohli zabudnúť na celé stáročia histórie a siahnuť rovno do čias antického Grécka a Ríma. Zo stredovekých cvičísk používaných na rytierske zápasy a podobné atrakcie sa toho veľa nezachovalo: väčšinou si totiž vystačili s drevenými tribúnami, ktoré sa spolu so šiatrami a ohradami pre kone stavali vždy odznova. Na druhej strane, na princípoch antických štadiónov nebolo čo meniť ani v dobe elektriny a pary. Keďže s obnovením športových turnajov došlo aj k obnoveniu starovekých disciplín – hoci s novými pravidlami a mierami – tradícia oválnej gréckej bežeckej dráhy a do výšky čnejúcich rímskych diváckych tribún prešla plynulo do našich čias.
Gréci nestavali tribúny a múry okolo štadiónov ako Rimania – ich miesta pre divákov boli stavané podľa vzoru otvorených divadelných amfiteátrov. Stavitelia si často pomáhali tak, že štadión vytesali priamo do svahu kopca ako v Olympii či v Tébach. Inde obkolesili dráhu schodmi, ktoré vydržali celé tisícročia. Panaténsky štadión v Aténach, postavený z mramoru v roku 330 pred n. l., má kapacitu 50 000 miest a používa sa už 2 000 rokov: využili ho aj počas olympijských hier v roku 2004, okrem súťaží v lukostreľbe slúžil ako cieľ ženského i mužského maratónskeho behu.
R
