V slovenčine poznáme z hľadiska gramatiky členský zápor a vetný zápor. Pri členskom zápore sa popiera iba vetný člen, nie výpoveď ako celok, preto je to čiastkový zápor. Vyjadruje sa záporovou časticou nie stojacou pred členom, ktorý sa popiera, napr. Nie slová, ale skutky zavážia. (Neguje sa vetný podmet slová.) Ideme víťaziť, nie prehrávať. (Neguje sa predmet prehrávať.) Kúpime si nové, nie ojazdené auto. (Neguje sa prívlastok ojazdené). Členský zápor sa môže zosilňovať časticou ani, napr. nemať ani haliera, popieracími zámenami s predponou ni- (nijaký, nič, nikdy, nikde), napr. nedostať nijakú podporu, hraničnými príslovkami miery (celkom, vôbec, vonkoncom), napr. nevedieť vôbec nič, či prídavnými menami, napr. nemať najmenší dôvod žiarliť.
Naproti tomu vetný zápor popiera celú vetu, ide o tzv. celkový zápor či celkovú negáciu. Vyjadruje sa záporovou časticou ne- pri slovese, napr. Nerozumiem. – Nevieme, či príde. – Predpokladáme, že nebude pršať. –, alebo záporovou časticou nie: Nie je to pravda. Aj celkový zápor sa môže zosilňovať rovnakými prostriedkami ako čiastkový zápor. Hovoríme tu o dvojitom zápore, keď je záporné sloveso i vetný člen, napr. Dlho nikto nič nepovedal. – Nikde sa nenašiel nijaký odkaz. – Vonkoncom nemohol pochopiť jej výčitku.
V slovenčine sa uplatňuje aj dvojitý vetný zápor slovies v (zloženom) prísudku alebo vo vetnom základe, ktorým sa ruší záporný význam vety a veta nadobúda kladný zmysel so zjemňovacím štylistickým zafarbením, napr. Nemôžem sa nepriznať (t. j. musím sa priznať), nebudeme nepripravení (t. j. budeme pripravení). Krásnym príkladom dvojitého vetného záporu je známy verš nemožno mi ťa neľúbiť zo Sládkovičovej básne Marína.
Keď je reč o zápore, nemôžeme obísť rečnícke otázky, ktoré sa vyznačujú tým, že v závislosti od formy vyjadrujú opačný význam. Kladnou otázkou sa vyjadruje záporný význam, napr. Boli by výsledky bez nášho pričinenia? (neboli), a naopak, zápornou otázkou sa vyjadruje kladná odpoveď, napr. Či som ti nehovorila, aby si šiel rovno domov? (t. j. hovorila som ti).
Ďalší typ predstavujú zisťovacie otázky, ktoré môžu mať kladnú aj zápornú formu, pretože zápor tu stráca základný význam opaku: (Ne)máte chuť na čaj? – (Ne)pomohli by ste mi s nákupom? – (Ne)mohol by si pozrieť, čo hrajú tento mesiac v divadle? – (Ne)chcela by si ísť s nami na výlet? – (Ne)dáš si kávu? – (Ne)vezmeme si taxík?
Aj v súvetiach so spojkou kým uvádzajúcou časovú vetu vyjadrujúcu časovú okolnosť, počas ktorej alebo po ktorú trvá dej nadradenej vety, môže byť sloveso v kladnom aj zápornom tvare: Miešajte, kým zmes (ne)zhustne. – Počkajte, kým sa oheň (ne)rozhorí. – Seďte, kým (ne)pocítite úľavu. Rovnako je to, ak takúto časovú vetu uvádzajú synonymné spojky pokiaľ, dokiaľ: Miešajte, pokiaľ zmes (ne)zhustne. – Seďte, dokiaľ (ne)pocítite úľavu.
Okrem členského a vetného záporu máme aj slovotvorný zápor. Ten vznikol pripojením predpony ne- a bez- k základu podstatného mena, napr. ne- + vzdelanec → nevzdelanec, ne- + zmysel → nezmysel, bez- + nádej → beznádej; prídavného mena: ne- + veľký → neveľký, bez- + problémový → bezproblémový; príslovky: ne- + pekne → nepekne, bez- + úspešne → bezúspešne.
Na záver spomeňme, že zápor možno v našom jazyku vyjadriť v kladnej vete použitím výrazov, ktoré sa stali súčasťou mnohých frazeologizmov s expresívnym odtieňom, napr. figu (borovú), čert(a), parom(a): Mnohé zo zaslaných básní stáli za figu, no niektoré boli dobré. – Zostala doma celé doobedie a figu borovú sa naučila. – Čert ber ovcu, no nemohol si dovoliť stratiť ďalšiu. – Čerta mu záleží na tom, čo má v hlave. – Kde v parome ste trčali?
Silvia Duchková
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, v. v. i.
