Vlastnosti dobrého lepidla je možné popísať na základe jeho lepivosti, priľnavosti a kohézie vychádzajúcej z molekulárnych interakcií medzi polymérmi v jeho zložení. Na popísanie dobrého nápoja si však s chémiou a fyzikou nevystačíme.
Na rozdiel od lepidiel, kovových zliatin či stavebných materiálov vedecké charakteristiky nových potravín nezaručia dobrý výsledok. Do hry totiž okrem úžitkových (lepí toto lepidlo, hnojí toto hnojivo…?) vstupujú aj také neexaktné faktory ako chuť. Neznamená to však, že na namiešanie nápoja, ktorý bude mať u ľudí úspech, je veda zbytočná. Dôkazom, že veda pomáha aj tu, môže byť naša Vinea a jej autor Ján Farkaš.
Záhada či reklama?
O zaručene pravom recepte na kolu a niektoré iné podobné nápoje, ktoré dobyli svet, kolujú celé legendy. Návody na výrobu sú nielen chránené patentmi – objavitelia receptúr vzhľadom na úspech svojich výtvorov zvykli pomery niektorých dôležitých ingrediencií pred svetom zatajiť, aby sa ich nemohla zmocniť konkurencia.
Pravda, kritici občas pripomínajú, že dobrá laboratórna analýza hravo odhalí nielen jednotlivé použité zložky, ale aj ich presné namiešanie (koniec-koncov, stále ide len o chémiu), potenciálnemu záujemcovi by to však už na nič nebolo. Tými najdôležitejšími ingredienciami sú totiž už dávno značka a reklama… Tak či onak, recepty na namiešanie nápojov či tajné prísady do omáčok na hamburgery známych značiek sa dedia ako najvzácnejšie majetky, čomu sa, vzhľadom na multimiliónové obraty spoločností, ktoré ich vlastnia, niet čo čudovať.
Hrozno a baza
Zadanie, ktoré od štátu dostali Vinárske závody v Pezinku na začiatku 70. rokov minulého storočia, bolo v podstate tiež komerčné, aj keď poznačené dobou a miestom svojho vzniku: vyrobiť lacný nápoj, ktorý by konkuroval západným kolovým a citrusovým nápojom a šetril tak štátu devízy. Hľadanie receptu na nekonzervovaný nápoj s chuťou hrozna si vzal na starosť vtedajší pracovník podniku Ján Farkaš. Nápoj z prebytkového hroznového muštu, ktorý vzniká prirodzene pri výrobe vína, mal byť podľa neho prírodný a zdravý na rozdiel od rôznych umelých limonád, ktoré vtedy na našom trhu prevládali.
Ako základ nového nápoja bol použitý mušt z odrody hrozna Müller Thurgau, zahustený na cukornatosť 45 až 65 %. Potom prišli na rad ďalšie ingrediencie: dochucovadlo vyrobil J. Farkaš lúhovaním kvetov bazy čiernej, ktoré dodali chuť aj arómu. Medzi ďalšie patrili napríklad citrónová žlť, potravinárska smaragdová zeleň, bonifikátor (potravinárska prírodná aróma, ktorá sa pridáva do ovocných alkoholických nápojov) a karamelové farbivo kulér. Na záver sa nápoj zriedil, nasýtil CO2 a stabilizoval pasterizáciou, aby si dokázal vo fľašiach dlho uchovať kvalitu.
Elegancia bez alkoholu
Ján Farkaš (1923 – 1999) bol medzinárodne uznávaný enológ (veda o biológii, fyzike a technológii vína). Pochádzal z Modry z rodiny so starobylou vinárskou tradíciou. Režimu, ktorý ho po roku 1948 obral o majetok a živnosť, nemal veľmi prečo pomáhať šetriť devízy. Jeho ambícia prísť s novým prírodným nápojom bola však nefalšovaná – a oplatila sa. Vinea (latinsky vinohrad), ako znie názov, ktorý údajne vymysleli Farkašove dcéry, sa začala vyrábať v roku 1974 a vo vtedajšom Československu mala okamžitý úspech. V 80. rokoch sa ju americký podnikateľ českého pôvodu Edward Cihak pokúsil presadiť na trhu v USA pod sloganom Elegancia bez alkoholu, na domácom ihrisku koly však dlhodobo nemala šancu.
Po roku 1989 boli napravené niektoré krivdy, ktorých sa na Farkašovi dopustil minulý režim, k plnohodnotnému patentu na svoj nápoj sa však nikdy nedostal. Po niekoľkoročnej pauze Vineu prevzal nový výrobca – a vzápätí sa objavili názory, že chuť nie je totožná. Napriek uisťovaniu, že recept je v zásade identický s pôvodným, o zmene boli presvedčení mnohí konzumenti aj niektorí predchádzajúci výrobcovia. Dôkaz sily spomienok, alebo žeby mala svoje tajomstvá napokon aj Vinea?
R
