Neďaleko čiernomorského pobrežia v Bulharsku nájdeme zvláštne a mimoriadne fotogenické kamenné stĺpy pripomínajúce vykopávky antických miest, ktoré akoby vyrastali priamo z piesku. Vytvárajú výnimočnú, takmer magickú krajinu nazývanú Pobiti kamani (Kamenný les).
Fotografie tejto geomorfologickej rarity evokujú predstavu prírodného skalného mesta podobného tým, ktoré sa nachádzajú na Slovensku. Realita je však úplne iná.
Kamenný les
Pobiti kamani v okolí obcí Beloslav, Slančevo, Banovo a Strašimirovo západne od Varny predstavujú jedinečný prírodný fenomén, ktorý nemá na svete obdobu. Patrí medzi najstaršie a najzaujímavejšie prírodné pamiatky Bulharska. Obrovské stĺpy rôznej veľkosti, tvaru a stupňa rozrušenia sú najzachovanejšie v časti nazývanej Dikilitaš. Stĺpy nemajú pevné základy a vyzerajú, akoby boli zapichnuté do okolitého piesku, čo zodpovedá ich prekladu kamene vbité do zeme. Viditeľná časť stĺpov dosahuje výšku 5 až 10 metrov, v skutočnosti sú zakopané hlboko v zemi, niekedy až 100 m. Ich priemer sa pohybuje od 0,3 do 3 m.
Tvorí ich belavý a svetlosivý vápnitý pieskovec až vápenec s vekom 50 miliónov rokov, čo zodpovedá strednému paleogénu – eocénu. Vek dokladajú paleontologické nálezy lastúrnikov, ulitníkov a numulitov, typických fosílií starších treťohôr, miestami ako súčasť numulitových vápencov.
Kamenný les tvoria väčšinou izolované solitéry, niekde sú spojené do originálnych súsoší či monumentov. Väčšinou sú vztýčené, niektoré sú naklonené alebo popadané a rozpadnuté na menšie bloky. Mnohé stĺpy rozčleňujú väčšie vodorovné pukliny na niekoľko častí, ktoré akoby čakali, kedy nastane ich rozrušenie. Tak zrejme vznikli v piesku rozpadnuté bloky stĺpov pripomínajúce kamennú púšť.
Pestrosť tvarov
V strede viacerých stĺpov sú rôzne veľké otvory, mnohé vyplnené pieskom. Kamenné valce vodorovne uložené na piesku sa podobajú na známe zákusky – trubičky (šamrole). Na povrchu niektorých stĺpov sa rozpúšťaním uhličitanu vápenatého zrážkovou vodou s obsahom CO2 vytvorili škrapy, tiež často vyplnené pieskom. Niektoré skalné útvary majú hríbovitý tvar.
Steny stĺpov pokrývajú drážky a pukliny rôznej veľkosti a smeru, ako aj množstvo drobných dutiniek po uniknutom plyne, ktoré vytvárajú nezvyčajné ornamenty a kresby. Pórovitá textúra stien pripomína textúru travertínov. Na mnohých stĺpoch sú rôzne široké rímsy a výčnelky. Sú usporiadané buď pravidelne ako prstence okolo celej spodnej časti pilierov, alebo iba na jednej strane. Mohli vznikať primárne počas zrážania uhličitanu vápenatého, ale môžu byť tiež výsledkom selektívneho zvetrávania a eróznej činnosti vetra a vody.
Časté sú náteky, povlaky, menšie gravitačné kvaple speleotémy (stalaktity, stalagmity, stalagnáty) aj heliktity rastúce bez vplyvu gravitácie. Vznikli sekundárne, vyzrážaním uhličitanu vápenatého na stenách stĺpov a v puklinách. Zložitú morfológiu od exponátov v embryonálnom štádiu až po komplikované kamenné útvary odhaľuje kameňolom v obci Beloslav.
Príbeh stĺpov
V minulosti sa predpokladalo, že kamenné stĺpy sú pozostatkom starovekých chrámov, ktoré postavili ľudia. Neskôr vznikli viaceré hypotézy o ich genéze. Pôvod stĺpov sa spájal s aktivitou niektorých organizmov, napríklad koralov alebo rias, prípadne sa považovali za skamenené prehistorické kmene stromov staré milióny rokov. Podľa iných mali na ich vznik vplyv zvetrávanie a erózia hornín vplyvom vetra, vody a morských vĺn alebo vyzrážanie CaCO3 z minerálnej vody v podobe kvapľov – stalagmitov.
Ďalšia hypotéza predpokladala súvislosť s rastlinami podobnými tropickým mangrovníkom. Okolo stromov sa usadzovali sedimenty, ktoré sa neskôr spevnili a vytvorili kamenné stĺpy. Časti stromov postupne vyhnili a v stĺpoch zostali po nich medzery.
Existovali tiež zástancovia mimozemského pôvodu kamenných stĺpov, ktorí verili, že kamene prijímajú určitý druh signálu z vesmíru. Medzi miestnymi obyvateľmi doteraz koluje veľa povier spojených s Kamenným lesom. Traduje sa napríklad, že ten, kto obíde všetky stĺpy a postaví sa do stredu kruhu z kameňov, bude mať v živote šťastie. Prvý, kto tento zázrak prírody opísal v roku 1829, bol ruský archeológ a historik Viktor Tepliakov. V Listoch z Bulharska, ktoré vyšli v roku 1833, sa toto miesto objavuje pod názvom Gebedzinské ruiny, podľa starého názvu obce Beloslav Gebedzi. Príbeh Kamenného lesa uzatvárajú relatívne nové zistenia získané štúdiom tzv. bublajúcich útesov (bubbling reefs), ktoré opísali koncom 20. storočia pri pobreží Dánska.
Text a foto RNDr. Mária Bizubová
