V tichu nočného bezvetria vie človek spätý s prírodou a so zvieracou mentalitou veľmi dobre vnímať vzrušujúce momenty z rozhovorov jeleňov. Podľa ich hlasových prejavov a intenzity sa dajú vyrozumieť rôzne zvieracie slová, ktoré si môže pozorovateľ podľa vlastných pocitov preložiť do ľudskej reči.
Jeleň lesný (Cervus elaphus) je na Slovensku pomerne hojný párnokopytník z čeľade jeleňovité (Cervidae). Jeho typickým znakom sú parohy, kostné výrastky, ktoré každý rok koncom zimy zhadzuje. Na jar mu dorastajú nové, ktoré môžu denne vyrásť aj o 2 cm.
Jeleň je bylinožravec, živí sa najmä zelenou rastlinnou stravou, občas lesnými plodmi, mladými pukmi stromov a ohrýza aj ich kôru.
Sebavedomý pán lesa
Samec jeleňa váži až do 250 kg, samica je približne o polovicu útlejšia a menšia. Samec žije s výnimkou obdobia ruje samotársky, samice, naopak, v čriedach, ktoré môže tvoriť až 50 jedincov. Vďaka svojej veľkosti nemajú dospelé jelene okrem človeka veľa prirodzených nepriateľov. Občas ich môžu ohrozovať vlk alebo medveď. Ak sa tak stane, útočníka zastrašujú parohami. Samice sú pri pastve obozretné a v prípade ohrozenia vydajú poplašný signál. Vtedy môžeme vidieť celé stádo, ako sa veľkou rýchlosťou, niekedy 50 až 60 km/h, presúva skryť do lesného porastu.
Pre jeleňa lesného je počas ruje typické hlasné trúbenie a ručanie. Starší a zdatný, tzv. hlavný jeleň sa ním usiluje upútať pozornosť samíc, udržať čriedu spolu a odohnať prípadných sokov, zvyčajne mladšie, tzv. bočné jelene. Trúbenie je najčastejšie počuť na svitaní alebo pri súmraku. Používa sa však aj pri súbojoch, keď sa jeleň pomocou parohov usiluje vyhnať konkurenta od samíc.
Pri bitke sa jelene vzájomne zatláčajú parohami smerom k zemi. Celkom zblízka som pozoroval napríklad bitku jeleňov na Muránskej planine. Každý sa snažil protivníka zraziť na zem. Vtedy je vidieť na jeleňovi každý sval, napnuté nohy, ratice zaseknuté do zeme, pričom okolo fŕka zem, tráva a v lese lístie. Jeden jeleň si odrazu kľakol na predné nohy a vtedy druhý ešte väčšou silou zatlačil parohami. To sa už kľačiaci jeleň usiloval oslobodiť, bleskurýchlo sa zdvihol, obrátil sa a dal sa na útek.
Dôležitosť komunikácie
Pri pozorovaní a fotografovaní jeleňov v ruji som strávil na posiedke niekedy aj dva až tri týždne. Najčastejšie za súmraku, no v začiatkoch obdobia ruje aj počas dňa, si hlavný jeleň kráčal po lese a vyhľadával cestičky jeleníc. Pri chôdzi mal sklonenú hlavu a nosom nízko nad zemou sledoval ich stopy. Pachy ho priviedli na pasienok k jeleniciam s mláďatami. Po príchode postupne všetky oňuchával, zisťoval stupeň rujnosti samíc a zároveň sa zoznamoval s čriedou. Aj podľa pachu si ich zapamätá a neskôr môže prípadnú zatúlanú jelenicu zahnať naspäť.
Po chvíľach kontrolovania svojej čriedy sa nálada jeleňa zmenila. V jeho veľkých očiach sa zaleskol pokoj a jeleň vydal dlhé ručanie. Niekoľko minút ticho stál a počúval. Keď sa nik z okolia neozýval, jeleň sa postavil trochu ďalej od jeleníc na malú vyvýšeninu a oveľa hlasnejším tónom zaručal. Vtedy sa v diaľke ozval iný, bočný jeleň, ktorý pravdepodobne tiež hľadal jelenice. Odpovedal mu ostrejším, vyšším tónom.
Hlavný jeleň vtedy spozornel, vnímal hlas bočného jeleňa ako svojho oponenta. Pozeral smerom, odkiaľ zvuk prišiel, a potom pomalým krokom vystúpil na okraj lesa, ešte trochu vyššie, aby ho bolo dobre vidieť. V tichosti zdvihol hlavu a sebavedome ukazoval ohromné parohy.
Na základe textu Ivana Kňazeho spracovala R
