Párkrát som zachytil takúto výmenu. Najprv niekto povedal, že nejaká škola za veľa nestojí. V reakcii sa ozval jej absolvent a povedal: Akože, je to ťažká škola, ja som sa dosť nadrel! To však vôbec nie je protiargument.
Predstavte si, že by ste mali matematický predmet a na skúšky by ste sa mali naučiť prvých sto cifier čísla pí. Asi uznáte, že by to bolo ťažké, a zároveň úplne zbytočné.
Keď počúvam, ako niekto opisuje svoju ťažkú školu, tak sú to buď situácie: Nauč sa pí naspamäť, alebo prejavy sadizmu, keď užitočné veci vyučujúci skúša tak, aby všetkým ukázal, kto je tu pán.
Ťažké neznamená dobré. A ani to neznamená zlé. Aj ja som mal predmety, ktoré boli vedené zmysluplne, naučil som sa veľa a počas učenia som sa aj tak nadrel – čítal si viaceré zdroje, počítal príklady a konzultoval ťažké miesta. Ani jeden moment možno nebol extra ťažký, no celkovo to predstavovalo veľmi dlhú, čiže náročnú cestu.
Ak chcete ísť na školu a od ľudí počúvate, že je ťažká, ako máte zistiť, či je dobre ťažká alebo zle ťažká? Myslím, že celkom dobrým indikátorom je čas, na ktorý sa dá učenie zredukovať. Ak sa niekto chváli tým, že: Bolo to ťažké, cez semester som však nechodil na prednášky a potom som to dobehol za víkend, tak je to silný znak, že sa na danej škole učia číslo pí naspamäť. Poriadne porozumenie trvá, aj do hlavy sa dostáva pomalšie, no potom v nej dlhšie vydrží.
Školy by nemali získavať renomé tým, že sú náročné, ale tým, že poskytujú porozumenie a prehľad. Ak ho neposkytujú, načo by tam vlastne študenti chodili? Snáď nie čisto z masochizmu.
Samuel Kováčik
Fakulta matematiky, fyziky a informatiky
Univerzita Komenského v Bratislave
Viac podobných článkov nájdete na stránke vedator.space.
