Napriek neúnavnej snahe učiteľov zabrániť školákom, aby si cez prestávky ublížili, skákanie patrí k našim najprirodzenejším pohybovým aktivitám. S prirodzenosťou skokov v podobe športových disciplín je to už zložitejšie.
Kým skok do diaľky bol súčasťou starovekých olympiád, skok do výšky je oveľa mladším športom. Obe disciplíny patria v atletike medzi najpopulárnejšie. Zároveň však aj najtechnickejšie. Pri oboch platí, že atlét musí vyraziť do vzduchu čo najväčšou rýchlosťou a keď už je tam, musí hľadieť vydržať tam čo najdlhšie. Povie sa to ľahko.
Bez rozbehu
Aby mohol atlét vyvinúť dostatočnú rýchlosť pred skokom, potrebuje sa poriadne rozbehnúť. Ide to, pravdaže, aj bez rozbehu: až do roku 1912 boli súčasťou olympijských súťaží aj skoky do diaľky a do výšky z miesta. V súčasnosti sa tieto disciplíny využívajú viac-menej už iba pri tréningoch (hoci naďalej existujú neoficiálne záznamy o rekordoch, ktoré v nich atléti dosiahli).
Pri skoku do diaľky z miesta stojí skokan na čiare, vyskočí a dopadne oboma nohami, pričom švihá rukami a ohýba kolená, aby dosiahol pohyb vpred. Ak spadne dozadu alebo urobí krok, skok je neplatný. Prvý svetový rekord v tejto disciplíne vytvoril Američan Ray Ewry v roku 1904 so vzdialenosťou 3,47 m. Súčasný neoficiálny rekord má hodnotu 3,73 m: dosiahol ho hráč amerického futbalu Byron Jones v rámci prehliadky atletických schopností športovcov NFL v roku 2015.
Pri skoku do výšky z miesta skokan tiež nemá rozbeh: musí stáť na mieste a vyskočiť oboma nohami zároveň. Základné predpoklady na úspech sa tu natoľko nelíšia od skoku do diaľky. Napokon, šampiónom prvých olympiád bol ten istý Ray Ewry, ktorý dominoval aj v skoku do diaľky z miesta. Jeho svetový rekord v skoku do výšky z miesta z roku 1900 mal hodnotu 1,65 m. V súčasnosti drží neoficiálny rekord v hodnote 1,90 m švédsky atlét Rune Almén, ktorého hlavnou disciplínou v 70. rokoch 20. storočia boli normálne skoky do výšky. V nich dosiahol svoj osobný rekord 2,24 m. Tých vyše 30 cm rozdielu výkonu toho istého športovca okrem iného predstavuje rozdiel medzi rozbehom a jeho absenciou.
Rýchly beh nestačí
Možno si myslíte, že skok do diaľky je len otázkou rýchleho behu, vymrštenia sa do vzduchu a dúfania v to najlepšie. Nie však, keď chcete vyhrať zlatú medailu!, uvádza vo svojej internetovej publikácii popularizátor vedy Chris Woodford. Pri skoku do diaľky v zásade ide o pohyb projektilu, pri ktorom sa maximálna vzdialenosť dosiahne maximalizáciou horizontálnej rýchlosti a vertikálnej rýchlosti v mieste rozbehu. V praxi to znamená, že samotný rýchly beh nestačí – hoci je, samozrejme, dôležitý. Pre čas strávený pri skoku vo vzduchu je rozhodujúca vertikálna rýchlosť, čo je rýchlosť, na dosiahnutie ktorej má skokan k dispozícii iba jeden jediný krok – ten celkom posledný. Rozbeh čo najvyššou rýchlosťou má teda za úlohu čo najviac zásobiť energiou záverečný výskok smerom dohora (pozri Quark 4/2023).
Pri skoku do diaľky ide o zachovanie energie a hybnosti. Keď sa dostanete do vzduchu, už nie je možné získať ďalšiu energiu, takže rozbeh je rozhodujúci: čím viac kinetickej energie telu dodáte, tým ďalej doletíte. Vo vzduchu môžete nohy posunúť ďalej dopredu tak, že ruky obrátite okolo seba a späť, uvádza Ch. Woodford. Skokan sa snaží, aby jeho nohy dopadli čo najviac dopredu pred telo. Naťahuje ich teda dopredu vtedy, keď je vo vzduchu.
R
