Konzervovanie je spôsob ochrany látok, vecí či objektov proti nežiaducemu vplyvu prostredia, podnebia, mikróbov a pôsobeniu iných faktorov. Konzervovanie ľudských pozostatkov a starostlivosť o ne sú veľmi špecifické a stretáva sa pri nich viacero vedných disciplín.
Okrem konzervátorstva zohrávajú dôležitú úlohu napríklad história, archeológia, chémia, osteológia (náuka o kostiach), antropológia (súbor vied o človeku) či taxidermia (odbor, ktorý sa síce venuje najmä konzervovaniu zvieracích pozostatkov, ale jeho princípy sú užitočné aj pre zachovanie ľudských tiel).
Kosti
Staršie kosti, ktoré archeológovia nájdu počas vykopávok, sú tvorené z vonkajšej vrstvy, tzv. kompaktnej kosti (compact bone) a z výplne kosti, najmä zvyškov mineralizovaného spojivového tkaniva, tzv. hubovitej kosti (spongy bone). Podľa stavu nájdenej kosti sa volia primerané zásahy na ich konzervovanie.
Prvou dôležitou činnosťou je čistenie, ktoré môže prebiehať rôznymi spôsobmi. Ak je nájdená kosť vysušená, pristupuje sa k mechanickému suchému čisteniu handričkou, štetčekom alebo kefkou. Ak je kosť ešte vlhká, môže sa čistiť jemnou navlhčenou handričkou.
Invazívnejšou úpravou je spájanie zlomených či inak oddelených kostí a ich označovanie. Na tieto účely sa používa akrylátová živica Paraloid B72 alebo podobné prípravky. Ide o stredne pevný termoplastický kopolymér, skladajúci sa zo 70 % etylmetakrylátu a 30 % metylakrylátu. Dá sa riediť v toluéne, acetóne a v etanole, no v lakovom benzíne je nerozpustný a neriediteľný. Je odolný proti svetlu a starnutiu. Väčšinou sa nanáša vo dvoch vrstvách. V prípade lepenia kostí sa najprv vytvorí redšia verzia paraloidu, ktorá po nanesení na spoj pripraví povrch a vzápätí sa nanesie hustejšia verzia, ktorá kosť spojí. V druhom prípade, vďaka jednoduchosti odstránenia, slúži paraloid na označenie kosti priamo na jej povrchu. Taktiež sa aplikuje v dvoch vrstvách: prvá slúži ako podklad, na ktorý sa napíše napríklad číslo kosti, a druhá vrstva značenie zalakuje.
Ideálne podmienky na skladovanie alebo vystavovanie kostí sú približne 35- až 55-percentná vlhkosť a teplota približne 20 °C, obe hodnoty však musia byť nemenné, bez veľkých výkyvov.
Vlasy
Vlasy sú veľmi špecifický jemný a lámavý materiál zložený najmä z keratínu. Pri konzervovaní je hlavnou úlohou určiť, ako vlasy a výrobky z nich čo najefektívnejšie spevniť. Keďže vlasy sa využívali v rôznych formách, od parochní cez ústrižky vlasov na pamiatku až po šperky vyrobené z vlasov (hairwork), prístup k ich konzervovaniu je individuálny. Napríklad na parochne sa často používajú rôzne polyméry, ako je aj včelí vosk. Pomocou neho sa celá parochňa spevní a zabráni sa ďalšiemu poškodeniu, či už mechanickému, ku ktorému môže dôjsť pri presune, alebo biologickému, pretože cez vrstvu vosku sa ťažko dostane hmyz.
V iných prípadoch sa pri konzervovaní vlasového albumu odborníci rozhodli považovať vlasy za akúsi jemnú tkaninu a spevnili ich zaistením medzi dvomi vrstvami, spodnou pevnejšou látkou a vrchnou jemnou sieťovinou.
Konzervované vlasové exponáty sa najmä v múzeách najlepšie vystavujú za sklom, aby sa predišlo nežiaducim dotykom a zároveň aby neboli vystavené zmenám klímy.
Mäkké tkanivá
Do tejto kategórie patria napríklad svaly, šľachy či vnútorné orgány. Problémom tohto materiálu je to, že veľmi rýchlo degraduje, na rozdiel od kostí alebo vlasov, ktoré väčšinou po nájdení držia svoj tvar a nehnijú. Na zastavenie degradácie mäkkého tkaniva sa používajú dva procesy: plastinácia a vytvorenie vlhkej vzorky.
Plastinácia je proces, pri ktorom sa voda a tuk v mäkkom tkanive zamenia za tvrdnúci polymér, buď umelo vytvorený, alebo prírodný, ako je včelí vosk. Niekedy sa používa farebný polymér, ktorý na exponáte dokáže zvýrazniť napríklad tok okysličenej a odkysličenej krvi.
Vlhké vzorky sú exponáty naložené v konzervačnej tekutine a vzduchotesne uzavreté v sklenej fľaši. Najčastejšie sa používajú tri druhy tekutín: zmes etanolu a metanolu v pomere 95 : 5, formalín (zmes vody a formaldehydu v plynnom skupenstve) a Kaiserling III, ktorý je zmesou octanu draselného alebo sodného, vody a glycerolu. Kaiserling III je ideálny na uchovávanie mäkkého tkaniva určeného na neskoršiu manipuláciu, keďže jeho zložky nie sú toxické.
Michaela Józsová
študentka Prírodovedeckej fakulty
Masarykova univerzita v Brne
