Melanchólia chodníkov, okolo ktorých je po celý rok tak trochu jeseň, nehybnosť kamenných postáv opierajúcich sa o náhrobky, strašidelné príbehy… tieto pocity sú v skutočnosti celkom moderné. Rovnako ako drvivá väčšina cintorínov okolo nás.
Hoci cintoríny pred našimi zrakmi vyvolávajú minulosť, nepatria jej. Vždy to boli stavby živých ľudí, ktorí do nich projektovali svoje predstavy o tom, ako čeliť vedomiu vlastnej smrteľnosti.
Koimeterion
Nevie sa, kedy a kde ľudia začali ukladať svojich mŕtvych do hrobov. Podľa odborníkov je možné, že prví boli neandertálci, keďže najstaršie známe hroby spred viac ako 100 000 rokov pochádzajú aj od nich. Mŕtvi boli uložení do jám, ktoré boli zasypané zeminou alebo kameňmi spolu s rôznymi nástrojmi a nádobami, čo naznačuje vieru v posmrtný život. Pochovávanie viacerých mŕtvych na jednom mieste však predpokladá existenciu osád, kým lovci a zberači žili ako kočovníci. Až v neolite, keď sa usadili prví poľnohospodári, vznikali prvé trvalé priestory pre hroby. Mŕtvych pochovávali zvyčajne do rodinných hrobov priamo pod svojimi domami alebo v ich blízkosti.
Neolitické pohrebiská boli v Európe tisícky rokov, o cintorínoch ako takých sa však začína hovoriť až od čias antiky, keď sa začali objavovať vymedzené a ohraničené miesta s hrobmi na okrajoch starovekých miest. Samotné slovo cintorín (anglické cemetery, španielske cementerio, francúzske cimetière a pod.) po prvý raz použili antickí Gréci: výraz koimeterion je odvodený zo slova koiman, ktoré znamená uložiť na spánok. Koimeterion alebo cintorín je teda miesto spánku. Na rozdiel od pravekých hrobov sa antické nekropoly (ďalší grécky výraz pre cintoríny) vynorili nad zem. Nad hrobmi sa objavili stély so stĺpikmi a ozdobami alebo murované klenby. Náhrobky slúžili ako doklad úcty, s akou si mŕtvych pripomínajú príbuzní.
Namiesto darov navždy ukrytých pod zemou grécke ženy nosili na hroby dary v podobe koláčikov a pod. Mŕtvi boli na cintoríny vykázaní z obytných štvrtí, nikdy však nie ďaleko. Cintoríny sa zriaďovali v takej blízkosti miest, že ich rozrastajúce sa mestá postupne obkľučovali a pohlcovali.
Kocky a kosti
Verejné pohrebiská stredoveku poskytovali iný obraz. Slúžili totiž aj ako ľudové zhromaždiská pri rôznych slávnostiach, konali sa tam trhy, súťaže, ľudia tam chodili piť a hazardovať (populárne boli hry v kocky), dokonca sa tam zdržiavali aj prostitútky. Takýto, na dobu temna nezvyčajne svetlý obraz miest spánku odrážal ambivalentný vzťah stredovekých ľudí k smrti. Na jednej strane bola smrť verejná a prítomná všade okolo nich (priemerný vek dožitia dosahoval asi 30 rokov; len tí nemnohí, čo sa dožili dospelosti, mali šancu na ďalších 20 až 25 rokov života). Na druhej strane ich viera v posmrtný život bola autentická: hoci kresťanská cirkev tvrdila, že vzkriesenie bude duchovné, väčšina ľudí predpokladala, že bude fyzické. Aj preto vznikali pri morových epidémiách kostnice: keď nebol čas a priestor pochovávať celé telá, dôležité bolo uchovať aspoň lebku a niekoľko kostí, aby mal zosnulý šancu na fyzickú rekonštrukciu pri vzkriesení…
Ďalším typom cintorínov boli malé pohrebiská na pozemkoch kostolov priamo v mestách. Väčšinou išlo o malé priestory, v ktorých mali celé generácie rodín naveky zaručené miesta. V praxi to znamenalo, že cintoríny sa neobnovovali a opustené hroby sa nerušili, aby uvoľnili priestor novým. Okrem toho, že takto sa často prepĺňali, vznikali aj hygienické problémy, keďže na rozdiel od parkov za mestskými hradbami boli tieto cintoríny priamo v centrách miest.
Anjeli a epitafy
Najstaršie vonkajšie označenia hrobov pochádzali z keltskej kultúry z obdobia 3 000 rokov pred naším letopočtom a potom z čias antických kultúr. Okrem hrobiek, kde boli pochovávané celé generácie rodín, antickí Gréci a Rimania mali aj individuálne náhrobky, ktoré často obsahovali celé životopisy zosnulých so súpisom ich skutkov. Takéto osobné náhrobné kamene z pieskovca či bridlice sa však stali bežnými až po veľkej reforme v 18. storočí, keď sa opäť začali cintoríny v Európe vykazovať za okraje miest (aj pod vplyvom rôznych epidémií). Kamene boli vtedy zväčša pokladané priamo na hroby, keďže bežne slúžili aj ako veko rakvy alebo samotná rakva. Najprv ich zdobili len mená, neskôr začali pribúdať kresby a epitafy, ktoré mali mŕtveho charakterizovať.
Vo viktoriánskom období sa ustálila moderná podoba cintorínov v záhradnom štýle, akú poznáme aj v súčasnosti. Vrátili sa ploty a múry, pribudli profesionálni smútoční pracovníci a ustálené pohrebné zvyky. Na bridlicové a mramorové pomníky začali pribúdať symboly ako krídla, plačúce vŕby či plastiky anjelov. Niektoré pripravovali umeleckí sochári, pre ktorých sa stali pomníky a náhrobky osobitným žánrom. Z tohto obdobia pochádza napríklad aj známy bratislavský Cintorín pri Kozej bráne, ktorý je historickou pamiatkou. Vznikol v roku 1783, po tom, ako cisár Jozef II. nariadil zavrieť cintoríny vnútri obývaných zón a zriadiť nové vo väčšej vzdialenosti od domov. Cintorín sa postupne rozširoval až do 60. rokov 19. storočia a aktívne sa využíval až do roku 1950. Celkovo na ňom bolo pochovaných asi 20 000 ľudí, zachovalo sa asi 4 000 hrobov. Iba o rok mladší je Ondrejský cintorín, na ktorom bolo pochovaných mnoho významných občianskych osobností z dejín Bratislavy aj Slovenska.
R, foto L. Kralovičová
