Vertikálny let bez vzletovej a pristávacej dráhy bol vždy ako sen vo sne: každý, kto sníval o zostrojení lietajúceho stroja, sníval popritom aj o tejto možnosti. Trvalo však veľmi dlho, kým mohli konštruktéri začať dúfať v reálny úspech. Ján Bahýľ bol prvým, kto sa o to pokúšal u nás.
V starovekej Číne stavali šarkany využívajúce rotačné krídlo ako zdroj vztlaku, v stredoveku boli známe hračky s rotačnými lopatkami otáčanými strunou a Leonardo da Vinci navrhol svoj vertikálne letiaci stroj už v roku 1481. Problémom nebol princíp, ale pohon. Aj preto musel vrtuľník na svoje postavenie čakať až do konca 19. storočia.
Vlastnou silou
Ján Bahýľ (1856 – 1915, v matrike Zvolenskej Slatiny zapísaný ako Bahily) už počas služby v armáde navrhoval rôzne technické vylepšenia týkajúce sa delostrelectva či železničnej dopravy (automatické spájanie vlakových súprav). Vyslúžil si tým možnosť študovať na vojenskej ženijno-technickej škole, vďaka čomu potom pracoval ako staviteľ na projektoch opevnení v Dubrovníku, Ľvove, Krakove či Kyjeve. Popri tom ho však zamestnávali najmä vlastné vynálezy: jeho návrh tanku na parný pohon odkúpila ruská armáda, vďaka čomu získal prostriedky na ďalšie experimenty. Stal sa prvým konštruktérom na Slovensku, ktorý sa orientoval na sen vo sne: vertikálny let.
Para, benzín či elektrina? Ján Bahýľ, ktorému letectvo učarovalo zrejme po návšteve Výstavy vzduchoplavectva vo Viedni v roku 1888, začal pokusom o vrtuľník poháňaný ľudskou silou. Stroj inšpirovaný dielom Taliana Caetana Granieriho mal dve zvislé osi, na každej z nich boli štyri vrtule umiestnené nad sebou a poháňal ich retiazkový bicyklový prevod. Takýto stroj však nemohol letieť vzhľadom na svoju hmotnosť a tiež preto, lebo horizontálne vrtule zapojené nad sebou boli veľmi neefektívne.
Letel či neletel?
V marci 1895 J. Bahýľ presídlil do Bratislavy, kde dokončil svoju konštrukciu nového stroja s dvoma protibežnými štvorlistými vrtuľami, ktoré už poháňal spaľovací motor. Na svoj návrh rotorovej sústavy získal vo Viedni patentnú listinu, nebol však schopný do roka predstaviť funkčný model, a tak nesplnil podmienky poriadneho patentu. V roku 1896 preto dostal na rovnaký princíp rotorov patent Rakúšan Robert Kosch. Podľa niektorých zdrojov J. Bahýľ s týmto svojím modelom napokon v roku 1897 v Bratislave osobne vzlietol, takéto tvrdenie však nie je dostatočne zdokumentované. Keby to bola pravda, Bahýľ by bol prvým na svete, kto predstavil vertikálne, ale aj motorové lietanie. Jeho model sa pri skúške pred vojenskou komisiou údajne vzniesol do výšky troch metrov a vydržal vo vzduchu 55 sekúnd, čo komisiu nepresvedčilo a o vynález neprejavila záujem.
Bahýľovi sa však vzlietnuť nepochybne podarilo v roku 1905 už s novým modelom. Avion, 6,5-metrový vrtuľník s konštrukciou z kovových rúrok s priemerom 90 mm a spaľovacím motorom francúzskej značky Antoinette (tieto motory poháňali člny a lietadlá až do konca 1. svetovej vojny) vzlietol 5. mája 1905 v Bratislave do výšky 4 m a preletel 1 500 m. Na tento svoj vrtuľník už dostal Ján Bahýľ v Budapešti v roku 1906 platný patent – jeho ďalší osud je však neznámy.
Miesto v histórii
Neznámym takmer zostal aj Ján Bahýľ. Po jeho smrti v roku 1915 sa na konštruktéra so 17 patentmi (balón so vzdušnou turbínou, parný tank, výťah na Bratislavskom hrade, prvý benzínový automobil u nás, využitie spádu kanalizácie na výrobu elektriny a pod.) zabudlo. Znovuobjavený bol až v roku 1977, keď sa v jeho rodnej Zvolenskej Slatine našla rozsiahla dokumentácia a korešpondencia, čo prebudilo záujem o jeho život a prácu. Ján Bahýľ sa tak vrátil do histórie techniky a letectva, kam vždy patril. Pochovaný je na bratislavskom Cintoríne pri Kozej bráne pod náhrobkom, ktorý si sám navrhol.
R
