Pravekí Európania hádzali pri love zvierat oštepy s kamennými hrotmi pomocou vrhačov z väčšej a bezpečnejšej vzdialenosti ešte skôr, ako sa predpokladalo. Používali ich aj proti iným ľuďom?
Medzi paleoantropológmi a historikmi sa neustále diskutuje o faktoroch, vďaka ktorým náš druh Homo sapiens, sapienti, prevládol nad inými dobovými praľuďmi. Skutočnosť, že na Zemi žije iba jeden ľudský druh, je totiž evolučne nový jav. Pravdepodobne sa to nezaobišlo bez medzidruhových konfliktov a zo súčasného pohľadu to musela byť oveľa krutejšia doba ako starovek či stredovek, o ktorých to vieme zaručene.
Na diaľku a bez rizika
Genetické dôkazy kríženia sapientov s neandertálcami a denisovanmi, ktoré v etnicky premenlivom rozsahu doteraz obsahuje DNA príslušníkov moderného ľudstva, znižujú pravdepodobnosť zámerného vyhladzovania iných ľudských druhov sapientmi. Mohlo ísť o vytláčanie z teritórií a výsledné zmenšovanie ich populácií (čo sa však takmer blížilo vyhladzovaniu) a čiastočnú asimiláciu.
V kontexte medzidruhových konfliktov mnohí vedci považujú za jeden z kľúčových faktorov prevahy sapientov vynález a používanie zbraní umožňujúcich zabíjať na diaľku, teda s menším rizikom pre útočníka. Najprv išlo zrejme o oštepy so spoľahlivo upevnenými nabrúsenými kamennými hrotmi a neskôr luky a šípy. História prvej z týchto zbraní je očividne hlbšia, ako naznačujú aj nedávne nálezy špeciálne zašpicatených vrhacích palíc v Nemecku (pozri Quark 9/2023) spred asi 300-tisíc rokov, ktoré takmer určite používali evolučne starší praľudia než sapienti.
História vynálezu lukov a šípov je hmlistejšia, hoci drobné kamenné artefakty, ktoré z praktického hľadiska mohli slúžiť ako hroty šípov, sú známe z Afriky, Ázie i Európy (napríklad z jaskyne Grotte Mandrin vo Francúzsku) a datované do doby pred cca 50-tisíc rokmi či ešte skôr. Spoľahlivé oštepy s kamennými hrotmi pripevnenými prírodnými lepidlami sa v Európe určite používali už pred najmenej 40-tisíc rokmi, ako ukázali nálezy z juhotalianskej jaskyne Grotta del Cavallo, ktoré v roku 2019 opísal v časopise Nature Ecology and Evolution medzinárodný tím Katsuhira Sanoa z japonskej Univerzity Tohoku v Sendai.
Praveká mechanizácia
Osobitnú kategóriu takýchto zbraní predstavuje vrhač oštepov čiže atlatl. Tento názov pochádza z jazyka Nahuatl, akéhosi esperanta v Mexickom údolí v čase jeho dobytia Španielmi v 16. storočí. Vďaka pákovému efektu umožňuje atlatl hádzať smrtonosné projektily podstatne vyššou rýchlosťou, a tak aj podstatne ďalej než oštepy vrhané bežným spôsobom, navyše s až prekvapivou presnosťou. Doteraz ich pri love zvierat a občas aj vo vzájomných konfliktoch používajú domorodí lovci-zberači na viacerých miestach sveta.
Oštepy vkladané do vrhačov pripomínajú veľké šípy. Bývajú síce tenšie ako bežné oštepy, no zato merajú aj viac ako dva metre. Možno ich úspešne používať pri hádzaní až na vzdialenosť 80 metrov a podľa niektorých etnografov a ďalších očitých svedkov zdatní lovci, príslušníci domorodých etník, údajne dokážu presne zasiahnuť cieľ až zo vzdialenosti viac ako 100 metrov.
Najstaršie dôkazy
Dosiaľ najstaršie známe spoľahlivé dôkazy používania vrhačov oštepov v Európe pochádzali z viacerých francúzskych jaskýň (ako Combe Saunière v regióne Dordogne), pričom boli datované do rozpätia pred 17- až 21-tisíc rokmi. Existujú však náznaky staršieho používania vrhačov oštepov domorodcami v Austrálii. V Afrike, kolíske archaického i anatomicky moderného ľudstva, sa však doposiaľ nenašli nijaké dôkazy ich existencie. Praľudia ich možno začali používať až po migrácii z afrického kontinentu. Pravdepodobnejšie je to však výberový efekt, vyplývajúci jednoducho zo skutočnosti, že africký kontinent ešte predsa len nie je dostatočne dobre archeologicky preskúmaný.
Zaujímavým príspevkom v tomto kontexte je najnovšia štúdia trojice bádateľov z TraceoLab na Univerzite v belgickom Liège, ktorú viedol Justin Coppe. Uverejnili ju v časopise Nature Scientific Reports. Spoľahlivo doloženú existenciu vrhačov oštepov posúva o približne 10-tisíc rokov hlbšie do európskej minulosti.
Zdeněk Urban
