Automobil prešiel od svojho vzniku dlhú cestu. Súčasné vozidlá niekedy pripomínajú svojich predchodcov už iba tým, že majú štyri kolesá a na palube vezú pasažierov. Inak sa zmenilo všetko. A máločo natoľko ako svetlá.
V porovnaní s prvými modelmi s petrolejovou či acetylénovou lampou súčasné autá s prednými svetlometmi, brzdovými, obrysovými svetlami a osvetlením kabíny pôsobia na nočných cestách ako pohyblivé výbuchy. Cestovanie v noci sa vďaka svetlám stalo rovnako prirodzené ako za dňa a zmenilo civilizáciu viac ako rýchlosť a výkon motorov.
Temné a trasľavé
Hoci sa v 80. rokoch 19. storočia v domácnostiach už bežne objavovali elektrické lampy, v prvých samohybných vozidlách sa naďalej svietilo petrolejovými a acetylénovými lampami. V zime v nich zamŕzal plyn a vydávali svetlo viditeľné iba na veľmi krátku vzdialenosť. Na rozsvietenie musel vodič otvoriť ventil prívodu acetylénu, potom sklené uzávery svetlometov a nakoniec zapáliť horák zápalkou. Acetylén sa vyrábal za jazdy v nádrži rozdelenej na dve časti, ktorú bolo potrebné pred jazdou naplniť karbidom vápnika a zaliať vodou. Prvé automobily boli teda odsúdené jazdiť vo dne. Rýchlosť bola ich prednosťou, pri jazde v noci však hrala proti nim. Už pri 30 km/h prejde vozidlo viac ako osem metrov za sekundu a aby mohol vodič v tme bezpečne reagovať, potrebuje svetlomet s násobne vyšším výkonom v porovnaní s vtedajšími lampami.
Prvé pokusy o elektrické svetlomety prišli pritom relatívne skoro. V roku 1898 americká spoločnosť Electric Vehicle Company, ktorá vyrábala prvé elektromobily, vyvinula pre svoj model Columbia prvý elektrický svetlomet na svete. Bol výkonnejší, ale rovnako nepraktický ako acetylénové lampy. Najväčším nedostatkom bolo uhlíkové svetelné vlákno, ktoré sa mohlo počas jazdy pomerne rýchlo prepáliť. Len si skúste predstaviť, aké ťažké bolo udržať vlákna pohromade vo vozidle, ktoré sa triaslo rovnako ako kočiar – a používalo rovnaký druh odpruženia – na cestách, ktoré naozaj neboli rovné. Bol to prvý príklad nedostatku komponentov vhodných pre automobilový priemysel, napísal internetový magazín o cestnej doprave autoevolution.com. Problém odstránila až v roku 1906 spoločnosť Phillips, ktorá začala vkladať do svojich lámp volfrámové vlákno odolné proti vibráciám.
Zrod svetlometu
V roku 1908 prišla nemecká firma WMI (v súčasnosti Hella) s podstatným vylepšením acetylénových lámp: kombinácia lešteného reflektora a šošovky určovala smer svetla a lampa začala po prvý raz svietiť dopredu, nie všade naokolo. Vďaka tomu sa mnohonásobne zlepšila viditeľnosť. Zrodil sa moderný svetlomet zložený z reflektora, lampy a difuzéra, čo je konštrukcia, na ktorej sa odvtedy nič nezmenilo.
Netrvalo dlho a v roku 1912 nahradila horák lampy elektrická žiarovka. Svetlomety však neboli hermeticky uzavreté, dovnútra mohol prenikať vlhký vzduch, reflektory hrdzaveli a matneli a okolo zapnutých svetlometov sa vytváralo halo, ktoré oslepovalo okoloidúce vozidlá. Problémom bolo i to, že elektrické žiarovky vo vozidlách so spaľovacími motormi potrebovali generátor jednosmerného prúdu. Alternátory sa vďaka španielskej automobilke Hispano Suiza objavili v roku 1913, boli však drahé a žiarovky svetlometov tak istý čas fungovali na batériu. Masová výroba svetlometov sa rozbehla až v 20. rokoch 20. storočia. Medzi prvé automobily, ktoré boli novinkou vybavené, patril slávny Rolls-Royce Silver Ghost. Pravda, aktivácia svetiel najprv vyžadovala, aby vodič alebo spolujazdec vystúpil a ručne ich zapol; v roku 1917 však firma Cadillac namontovala ovládanie v interiéri.
Na blízko a do diaľky
Už od začiatkov automobilizmu bolo zrejmé, že je nebezpečné používať rovnako intenzívne svetlo na diaľnici a v meste pri stretaní sa s inými vozidlami. Automobilky sa to pokúšali riešiť rôzne. Vodič menil smer svetla alebo jeho intenzitu. V autách pribudli ovládacie prvky pákových, lanových či hydraulických nastavovačov sklonu svetlometov. Niektoré mali na prednom paneli páku reostatu, ktorým vodič menil odpor, a teda jas svetiel. V polovici 50. rokov 20. storočia prišiel francúzsky výrobca automobilových svetiel Cibie s riešením, ktoré sa doteraz používa: asymetrický svetelný lúč, ktorý vzniká tak, že svetlomet na strane vodiča svieti bližšie ako svetlomet na strane spolujazdca. Takéto rozloženie svetla sa v roku 1957 stalo súčasťou technických predpisov pre všetky sériovo vyrábané automobily v Európe. Diaľkové a tlmené svetlá bývajú zároveň riešené rôznymi typmi žiaroviek.
Súčasné automobily svietia v porovnaní so svojím predchodcom ako vianočné stromčeky. Bežne bývajú vybavené hlavnými svetlometmi, diaľkovými, parkovacími, smerovými, brzdovými aj spiatočnými svetlami, interiérovým osvetlením, hmlovkami, výstražnými svetlami… Každý z typov má presný účel, ktorý podmieňuje aj konštrukciu a typ žiaroviek. Kým svetlomety musia byť schopné dostatočne osvetľovať diaľnice, parkovacie svetlá majú nízku intenzitu a používajú sa iba pri parkovaní, brzdové sú v zadnej časti vozidla a rozsvietia sa pri brzdení, hmlové mávajú žltú farbu, aby upozornili na vozidlo, interiérové osvetľujú prístrojové dosky, výstražné vpredu aj vzadu blikajú, aby upozornili, že vozidlo má problém, a pod.
R
