Sú pre nás natoľko obyčajné, že nám často ani nenapadne premýšľať, odkiaľ sa vzali. Nenápadné každodenné pomôcky sú však plnohodnotnými vynálezmi, o ktorých museli premýšľať tí, ktorí s nimi prišli.
Meno Eduarda Penkalu (1871 – 1922), rodáka z Liptovského Mikuláša, nie je také známe ako mená niektorých iných inovátorov pochádzajúcich zo Slovenska (Štefan Banič, Jozef Murgaš, Aurel Stodola atď.). Možno preto, lebo polovicu života prežil ako štátny zamestnanec v Chorvátsku, kde na znak lojality s novou vlasťou prijal meno Slavoljub a bežne sa uvádza ako chorvátsky vynálezca (jeho otec pritom pochádzal z Poľska a matka z Holandska). Alebo aj preto, lebo mechanická ceruzka, termofor či rotačná zubná kefka na prvý pohľad nemusia pôsobiť dojmom prevratných vynálezov.
Ceruzky a perá
Civilizácia však nenapreduje iba objavmi, ktoré otriasajú vedou a svetom. Väčšina ľudí si ako prvé všimne skôr novinky týkajúce sa každodenného života. Zlepšovaním obyčajného pera, ktoré bolo po stáročia nutné namáčať do atramentu, čo prinášalo problémy aj skúseným pisárom, sa napríklad zaoberali aj takí myslitelia ako Galileo Galilei. Na zmenu si však pisári a školáci museli počkať až do konca 19. storočia, keď sa začali vydávať patenty na prvé perá s postupne dávkovaným atramentom.
Medzi nimi figurovali aj vynálezy Eduarda Penkalu. Ten začal s vylepšovaním ceruzky, čo bol ďalší z malých každodenných predmetov, ktorého používanie však vyžadovalo nosiť pri sebe vždy strúhadlo a zbavovať sa stružlín. E. Penkala si dal v roku 1906 patentovať vynález mechanickej ceruzky s umelou náplňou, pre ktorú neskôr vynašiel aj doteraz používaný otočný mechanizmus na vysúvanie náplne. O rok neskôr si nechal patentovať svoje vlastné plniace perá, ktorých hroty sa nikdy neotupia (ako znel reklamný slogan).
Stroj na vynálezy
E. Penkala ako vyštudovaný chemik experimentoval s tuhým atramentom, aby zabránil jeho vysychaniu či prelievaniu. Významne tak prispel k súčasným večným perám, ktoré používame všetci. Ich vývoj zavŕšila miniatúrna guľôčka na špici, ktorá nanáša atrament na papier svojím otáčaním a ktorú v 30. rokoch 20. storočia vynašiel maďarský technický výtvarník László Bíró. Ak sa niekde vo svete rôzne mechanické perá prezývajú podľa mien ich vynálezcov, veľmi často je to práve biro alebo aj penkala.
V čase, keď E. Penkala vyvíjal perá, mal však už na konte viac iných vynálezov. V roku 1903 si napríklad v Budapešti nechal patentovať ohrievaciu fľašu – termofor. Zlepšoval tzv. anódovú batériu a výsledkom bol okrem iného jeho vynález vreckovej baterky. Celkom z iného konca bol jeho vynález rotačnej zubnej kefky. Alebo brzdy pre vlakové vagóny, dynamometer (prístroj na meranie veľkosti krútiaceho momentu) či hmota ebonit, ktorá sa používala pri výrobe prvých gramofónových platní. Celkovo mal patentovaných takmer 80 vynálezov, niektoré v desiatkach krajín sveta.
Motýlie krídla
Hoci vynálezy, ktorými sa zaoberal už od detstva v Liptovskom Mikuláši, by mohli k podobnému dojmu zvádzať, E. Penkala nebol rojko. V Záhrebe, kde od roku 1900 žil a pracoval ako kráľovský technický kontrolór, vybudoval továreň na výrobu písacích potrieb, ktoré vyvážala do 70 krajín, a pod názvom TOZ Penkala funguje do súčasnosti. Spoluzaložil chemickú firmu Elevator Chemical Manufacturing Co., ktorá vyrábala napríklad pečatiaci vosk, liek proti reumatizmu Radium alebo prací prášok. Väčšina z výrobkov pritom patrila medzi jeho patentované vynálezy. V roku 1910 v Záhrebe skonštruoval lietadlo, pri ktorom sa údajne inšpiroval krídlami motýľa bielopásovca Neptis lucilla. Dvojplošník nazývaný Leptir (motýľ) sa stal prvým chorvátskym lietajúcim strojom ťažším ako vzduch.
Ak je pravdou, že život sa skladá najmä z maličkostí, tak vynálezcovia ako Eduard Penkala ovplyvnili životy miliónov ľudí oveľa viac, ako sa im niekedy priznáva.
R
