Na úpätiach pohorí nachádzame formy fluviálneho georeliéfu tvarom pripomínajúce vejáre. Ide o náplavové kužele, ktoré sa formujú činnosťou vodných tokov pri epizodických zrážkových anomáliách. Mnohé mestá a vidiecke obce Slovenska ich svojou zástavbou kopírujú.
Prototypom je náplavový kužeľ, na ktorom je situovaný Svätý Jur. Osobitnú skupinu reprezentujú glacifluviálne kužele. Viažu sa na predpolia pohorí, ktorých doliny v starších štvrtohorách vypĺňali horské ľadovce. Príkladom je kužeľ Belej, na ktorom sa nachádza Liptovský Hrádok a ďalšie obce v jeho okolí.
Vznik
Slovenská krajina poskladaná z mozaiky pohorí charakteru hrastí, kotlín a nížin, ktoré sú priekopovými prepadlinami, je výsledkom mladých, terciérnych a kvartérnych tektonických procesov. O zjemnenie zlomových kontaktov medzi nimi sa okrem svahových procesov postarali vodné toky, ktorých režim bol ovplyvnený klímou a tektonikou. Výsledkom ich činnosti a vzájomnej interakcie sú náplavové či proluviálne kužele. Tieto frekventované tvary zemského povrchu ako otvorené a mierne klenuté vejáre lemujú úpätia pohorí a často zasahujú hlboko do priľahlých zníženín.
Tvoria sa akumuláciou riečnych nánosov vo vyústení riek a potokov z pohoria, ale aj horských tokov tečúcich z bočnej do hlavnej doliny. Ich genéza sa viaže na lokálne, relatívne krátke, ale veľmi intenzívne zrážky spôsobujúce povodňové situácie. Rozvodnené vodné toky vtedy transportujú veľké množstvo materiálu zvnútra pohoria na predpolie, kde dochádza k jeho usadzovaniu. Po skončení prívalovej situácie sa voda vracia späť do koryta, ktoré býva často zanesené štrkovo-piesočnatým materiálom. Vodný tok si preto hľadá nové cesty a na povrchu náplavového kužeľa sa vetví na ramená – furkuje či divočí. Tým sa zmenšuje jeho kinetická energia, rýchlosť a unášacia schopnosť.
Staršie aj mladšie
Náplavové kužele, ktoré vidíme v krajine a sú znázornené aj vrstevnicami na topografických alebo turistických mapách, sa tvorili v ľadových dobách – glaciáloch počas pleistocénu. V medziľadových obdobiach – interglaciáloch vznikli ich eróznym rozčlenením terasové stupne uložené podobne ako riečne terasy nad sebou. Vzhľadom na skutočnosť, že územie Slovenska sa v tom čase nachádzalo v periglaciálnej (predľadovcovej) oblasti v predpolí severského ľadovca siahajúceho približne 50 km severne od Tatier, nazývajú sa tiež periglaciálne kužele. Väčšie kužele vychádzajúce z jednotlivých dolín bývajú od seba oddelené medzikužeľovými depresiami. Okrem náplavových kužeľov, ktoré vznikali počas starších štvrtohôr, existujú aj mladšie holocénne a recentné formy.
Materiál
Uloženiny náplavových kužeľov sú vo vertikálnom smere zrnitostne nevytriedené a neopracované – ostrohranné. Nazývajú sa prolúvium a svojím chaotickým uložením často pripomínajú svahové hlinito-kamenité a kamenité sedimenty. Vznikajú hlavne pri rýchlej sedimentácii. Na väčších a dlhších tokoch býva materiál v pozdĺžnom smere triedený a viac opracovaný, pretože prekonal dlhší transport. Najväčší materiál, veľké bloky a hrubý štrk, sedimentuje najvyššie. Smerom po toku sa sklon kužeľa spolu s veľkosťou ukladaného materiálu zmenšuje (menší štrk, piesok) a v spodnej časti pribúda hlina. Litologické zloženie kužeľového materiálu korešponduje s horninami v povodí vodného toku. Na dolných úsekoch mnohých vodných tokov charakteru prítokov prechádzajú náplavové kužele pozvoľna do riečnych nív hlavných tokov, čo často sťažuje ich vymedzenie a ohraničenie.
Náplavové kužele sa triedením materiálu odlišujú od usypiskových či sutinových kužeľov, ktoré vznikajú opadávaním strmých skalných stien (napr. na svahoch a v okolí plies vo Vysokých Tatrách). Materiál týchto kužeľov je tiež neopracovaný, ale vplyvom zemskej príťažlivosti je gravitačne triedený. Najmenšie úlomky sa nachádzajú v hornej časti kužeľov, najväčšie sú dolu, pretože majú väčšiu hybnosť a tak sa pri pohybe dostali najďalej.
Sedimenty náplavových kužeľov nachádzame často na oboch stranách riečnych dolín v podobe stupňov, v rôznom štádiu zachovania. Ich vekové datovanie zodpovedá jednotlivým ľadovým dobám v alpskej terminológii (napr. mindelský, risský, würmský kužeľ), pričom najstaršie akumulácie kužeľov sú väčšinou najvyššie. Čím sú kužele staršie, tým je ich materiál horninovo menej pestrý, viac zvetraný a zahlinený. Takýto systém usporiadania kužeľov, prípadne len ich zvyškov, je typický pre tektonicky sa dvíhajúce územia. Nazýva sa inverzný a nachádza sa napríklad na úpätí Malých Karpát či Považského Inovca.
Superpozícia
Náplavové kužele veľkých rozmerov vznikajú v miestach, kde rieky opúšťajú prielomové doliny v pohoriach a vstupujú na územia poklesávajúcich nížin alebo kotlín. Tu nastáva kompenzácia poklesávania intenzívnou akumuláciou. Pre takéto oblasti je charakteristické superpozičné usporiadanie sedimentov kužeľov, pri ktorom sú najstaršie usadeniny vo vertikálnom smere najnižšie. Príkladom je náplavový kužeľ Dunaja, ktorý po opustení Devínskej brány, prielomu medzi Malými Karpatmi a Hundsheimskými vrchmi v Rakúsku, vytvoril v Podunajskej nížine rozsiahly kužeľ. Dunajské štrky a štrkopiesky tu vypĺňajú pozdĺž zlomov stupňovite poklesávajúcu Podunajskú nížinu. Ich hrúbka sa pohybuje od niekoľkých metrov pri Bratislave po 400 až 600 metrov pri Gabčíkove. Časovo zodpovedajú 2,5 milióna rokom. Vrchol kužeľa je o štyri až šesť metrov vyššie ako okolitý terén ohraničený ramenami Dunaja – Malým Dunajom a Mošonským Dunajom. Hlavné koryto Dunaja spolu s ramennou sústavou prechádzajú cez vrchol náplavového kužeľa v oblasti od Bratislavy po Sap, kde vytvárajú unikátny riečny systém – vnútrozemskú deltu Dunaja.
Podobné superpozičné uloženie materiálu má napríklad aj náplavový kužeľ rieky Turiec v južnej časti Turčianskej kotliny, známy ako diviacky kužeľ alebo kužeľ Rovnej hory. Diviacka pahorkatina predstavuje relatívne poklesovú časť kotliny, kde sedimenty najmladšieho pleistocénu často ležia pod holocénnymi náplavmi Turca. Usadzovanie materiálu vzhľadom na poklesový režim územia tu prebiehalo v riadnom stratigrafickom slede až do stredného pleistocénu.
Malé Karpaty
Úpätie po oboch stranách pohoria je ukážkovým príkladom lokalizácie sídel na náplavových kužeľoch. Na styku s Podunajskou nížinou sú to Rača, Svätý Jur, Limbach, Pezinok, Modra, Dubová, Častá, Budmerice, Doľany a mnohé ďalšie obce. Štrkovo-piesčité sedimenty malokarpatských potokov prekrývajú na mnohých miestach rôzne hrubá vetrom naviata spraš alebo odvápnená sprašová hlina, prípadne svahové sedimenty. Plošiny a svahy náplavových kužeľov sa stali predovšetkým vďaka žulovému podložiu a južnej expozícii s dostatkom slnečného žiarenia vhodným priestorom na pestovanie viniča.
Identická situácia je na opačnej strane pohoria, kde sú na proluviálnych kužeľoch lokalizované obce Záhorská Bystrica, Stupava, Marianka, Borinka, Lozorno, Jablonové, Kuchyňa, Pernek, Sološnica a ďalšie. Proluviálne sedimenty charakteru menej opracovaných piesčitých štrkov, pieskov a piesčitých hlín pleistocénu (würm a riss) miestami zasahujú hlboko do Borskej nížiny, kde sa často striedajú s naviatymi pieskami. Najväčšiu hrúbku, lokálne až 40 metrov, majú v tých častiach nížiny, ktoré klesajú pozdĺž zlomov.
Text a foto RNDr. Mária Bizubová
