Vedeckým tímom sa podarilo priradiť špecifické kamenné nástroje našim priamym pravekým predkom, čo potvrdilo ich skorú prítomnosť severne od Álp.
Hromadnejší príchod anatomicky moderných praľudí z druhu Homo sapiens, sapientov, našich pravekých predkov, pred približne 50-tisíc rokmi znamenal prelom v histórii osídlenia nášho kontinentu. Aspoň z nášho pohľadu sapientov, zjavne jediného zostávajúceho ľudského druhu na Zemi, pretože Európa nebola ľudoprázdna dávno pred sapientmi. Viaceré archaickejšie druhy rodu Homo ju obývali už pred viac ako miliónom rokov. V posledných asi dvestotisíc rokoch sa v nej však sprvoti ojedinelí sapienti stretávali zrejme výlučne s jediným iným ľudským druhom, človekom neandertálskym (Homo neanderthalensis), neandertálcami. Tí sa v Európe pod pohyblivou hranicou zaľadnenia počas posledných cyklov ľadových dôb vyskytovali od doby pred viac ako 400-tisíc rokmi. Ich populácia však bola riedka a skupiny málopočetné. Styky týchto dvoch ľudských druhov pravdepodobne zaberali široké rozpätie od priateľstva či aspoň tolerancie po vyslovenú genocídu. Konečný výsledok: kým neandertálci ako samostatný druh evolučne zakrátko zmizli zo scény, my, sapienti, sme tu doteraz a je nás vyše osem miliárd.
Nové migračné trasy
V súčasnosti už možno konštatovať, že sapienti a neandertálci žili vedľa seba prinajmenšom niekoľko tisícročí. Ich populácie sa územne prelínali či sa aspoň dotýkali a občas sa krížili. Potvrdzujú to dve až tri percentá neandertálskeho genetického materiálu, ktoré pretrvávajú v našej DNA. Akú povahu však mal príchod sapientov a odkiaľ migrovali? Sotva išlo o mohutnú inváziu či rad veľkých inváznych vĺn. Zrejme to bol dlhodobý, ale viac-menej spojitý proces prenikania malých skupín, ktorý modulovali výkyvy klímy. Tá sa napokon celkovo ochladzovala v rámci poslednej ľadovej doby.
Pri migračných smeroch sa uvažovalo najmä o juhovýchodnej trase z Anatólie na Balkán a hlbšie do Európy. Teraz sa pridáva aj migračná trasa z východu, z juhu Ukrajiny a Ruska (Quark 1/2024). Tento scenár podporili tri kľúčové štúdie od sčasti sa prekrývajúcich vedeckých tímov, ktoré vykonali a analyzovali nové vykopávky v Nemecku.
Tajomstvá Ilsinej jaskyne
Zhŕňajúcu štúdiu uverejnil v časopise Nature tím, ktorý viedol Jean-Jacques Hublin z Ústavu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu (MPIEA) v nemeckom Lipsku a Francúzskeho kolégia v Paríži. Dve špecifickejšie štúdie vydali v časopise Nature Ecology & Evolution tímy na čele so Sarah Pederzaniovou z MPIEA a Univerzity La Laguna v San Cristóbal de La Laguna na španielskom ostrove Tenerife a Geoffom Smithom z Kentskej univerzity v Canterbury vo Veľkej Británii. Základom všetkých boli výsledky nového kola vykopávok v Ilsenhöhle (Ilsina jaskyňa) v južnom útese hradného vrchu v Ranise v spolkovej krajine Durínsko v Nemecku v údolí rieky Orla južne od Jeny. Uskutočnili sa v rokoch 2016 až 2022. Prvé výskumy v tejto jaskyni sa konali už v 20. a systematicky v 30. rokoch minulého storočia.
Ranis je jednou z troch typových nálezových lokalít špecifickej technológie, respektíve kultúry kamenných nástrojov praľudí, ktoré možno zjednodušene opísať ako listové hroty, odborne označovanej ako LRJ (Lincombian-Ranisian-Jerzmanowician). Hlavnými cieľmi nových vykopávok bolo pokúsiť sa určiť, ktorý druh praľudí bol tvorcom tejto technológie a v akom období.
Zdeněk Urban
