Chrámy a kostoly patria k špecifickému druhu stavieb. Ich účel býva vždy presne definovaný potrebami náboženského rituálu. Ich podoba sa však v dejinách vyvíjala práve tak ako podoba celej architektúry.
Pri plánovaní sakrálnych stavieb sa predpokladá ich trvácnosť a zároveň nemennosť rituálov, ktoré si budú vždy vyžadovať rovnaké stavebné riešenie. Vyjadrovali skôr vôľu náboženských autorít stavať, než vôľu staviteľov tvoriť. Aj cez siete tých najprísnejších pravidiel sa však vždy predierajú výnimky a všetko podlieha zmene.
Ambície a lampy poslušnosti
V kontraste k prísnosti foriem románskych sakrálnych stavieb a čiastočne aj barokových kostolov stojí slabšie formálne vymedzenie v období renesancie, niektoré architektonické smery v 19. storočí či eklekticizmus náboženských stavieb 20. storočia.
Na jednu stranu možno postaviť názory, aké napríklad v roku 1849 hlásal anglický umelecký kritik John Ruskin v diele Sedem lámp architektúry, v časti príznačne nazvanej Lampa poslušnosti: Nechceme žiadny nový architektonický štýl… Nezáleží na tom, či máme starú alebo novú architektúru… Formy architektúry, ktoré už poznáme, sú dosť dobré a oveľa lepšie ako tie naše. Na druhej strane ambície náboženských komunít stavať chrámy na večnosť a skutočnosť, že na veľké sakrálne stavby sa obyčajne vždy našlo dosť prostriedkov a energie, nevyhnutne podnecovali aj ambície ich tvorcov. Chrámy teda nikdy neboli iba akousi kamennou ilustráciou náboženskej literatúry. Boli vždy aj obrazom spoločnosti a staviteľskej úrovne svojej doby.
Schody pre duše
Okrem niekoľkých výnimiek (malé šintoistické stavby v Japonsku alebo podzemné džinistické chrámy v Indii) bola spoločným prvkom starovekých chrámov monumentálnosť. Mezopotámske zikkuraty boli veže so štvorcovým alebo kruhovým pôdorysom, ktoré sa do výšky stupňovito zužovali až k plošine na vrchole, kde bola svätyňa. Keďže verili, že v svätyni sa môžu zdržiavať bohovia, výstup po schodoch prepájajúcich jednotlivé stupne (ktoré tiež tvorili obrie schodisko) až na vrchol bol vyhradený len špeciálnym kňazom.
Egypťania bežne stavali chrámy, no hlavnými svätyňami boli pyramídy – hrobky faraónov, ktorí sami boli zosobneniami boha Slnka, mali ústredné miesto v mýtoch o posmrtnom živote. Vývoj ich architektúry sa začínal stupňovitými stavbami (Džoserova pyramída v Sakkáre, približne z roku 2600 pred n. l.), ktoré pripomínali zikkuraty. Stupne pravdepodobne tiež predstavovali schody, tentoraz pre dušu panovníka, ktorá mala po nich po smrti vystúpiť na oblohu medzi hviezdy. Najznámejšími sú však pravidelné štvorboké ihlany: 140 m vysoká (pôvodne bola ešte o takmer 10 m vyššia) Veľká Chufevova pyramída v Gíze z vápencových blokov je najväčšou hrobkou aj najväčšou náboženskou štruktúrou sveta.
Schodovité pyramídy s menšími schodiskami pre kňazov a svätyňami na vrchole stavali aj civilizácie Strednej a Južnej Ameriky. Chrámy Mayov v Chichén Itzá na Yucatánskom polostrove sú bohato zdobené reliéfmi. Na rozdiel od klasickej európskej architektúry však prevládajú mýtické či reálne zvieratá: Mayovia odvodzovali základné tvary architektonických prvkov viac od hadov, korytnačiek a krokodílov než od kmeňov stromov či stvolov bylín, ako vidno na príklade antických stĺpov.
R
