Na prvý pohľad v Bratislave máločo pripomína talianskeho vynálezcu a staviteľa Lanfranconiho. Na mieste jeho vily je nevzhľadný priestor pod oblúkom mosta, v jeho paláci sídli ministerstvo životného prostredia a v meste, v ktorom zomrel, sa nenachádza ani jeho hrob.
Pravda, Enea Grazioso Lanfranconi (1850 – 1895) je prítomný svojím menom. Napríklad aj spomínaný most ponad Dunaj nesie jeho priezvisko, hoci so skutočným Lanfranconim nemá nič spoločné. Skutočný Lanfranconi vykonal pre mesto, v ktorom strávil polovicu svojho nie dlhého života, čosi prevratnejšie, ako by bola stavba ďalšieho mosta.
Tisíročia povodní
Vodná cesta prepájajúca západnú a strednú Európu s Balkánom a Čiernym morom lákala ľudí už v neolite. Najstaršie stopy ľudských sídel v priestore súčasnej Bratislavy sú datované do obdobia približne 5 000 rokov pred naším letopočtom. V staroveku prišli keltskí Bójovia, po nich Rimania, Germáni, Avari, Slovania a Maďari a po celé tisíce rokov rieka zaplavovala ich príbytky, prinášala hory ľadu a nekontrolovane meandrovala po krajine. Na tomto kolobehu sa nič nezmenilo, ani keď sa Bratislava stala hlavným mestom Uhorska, objavili sa parné stroje a za obzorom sa už črtal vek elektriny.
Povodne nemuseli byť v porovnaní s tými súčasnými väčšie čo do objemu. Problémom bolo plytké koryto a nespevnené brehy, ktoré nemohli zadržať vodu či ľad pri zvýšenej hladine. Mesto investovalo nemalé peniaze do provizórnych hrádzí, tie však neboli trvalým riešením. Spomienky na niektoré veľké povodne zostali zachované na starých značkách vyrytých do fasád bratislavských domov.
Od Devína po Komárom
Enea Lanfranconi prišiel do Bratislavy ako 20-ročný so svojím otcom a mladším bratom Luigim z talianskeho Lombardska, kde rodina vlastnila rozsiahle majetky. Bol nadšencom, no nie amatérom. V Miláne vyštudoval polytechniku a aj vzhľadom na to, že pochádzal z rodiny staviteľov vodných diel, Dunaj mal dôkladne preštudovaný – okrem iného sa podieľal na zmapovaní jeho toku od Bratislavy až po Rumunsko a sám zostavil hydrologickú mapu rieky. Uvedomil si, že regulovať Dunaj v Bratislave si vyžaduje reguláciu oveľa dlhšieho úseku než len po koniec mesta.
V roku 1881 vypracoval plány a v roku 1886 sa začalo s budovaním mamutieho projektu regulácie 80 km rieky od Devína po Komárom. Práce trvali 10 rokov: do hrádzí a pevných brehov rieky použili niekoľko miliónov kubických metrov kameňa, koryto Dunaja prehĺbili, šírku plavebnej dráhy pre lode Lanfranconi stanovil na 300 metrov.
Kde ho hľadať
Aj keď nie všetky plány boli dokonalé, Dunaj sa od tých čias zaskvel ešte zopár naozaj veľkými povodňami a hrádze i koryto rieky sa menili podľa modernejších poznatkov. No práve vďaka Lanfranconimu všetky generácie Bratislavčanov narodené po roku 1896 poznali celkom iný a pokojnejší Dunaj ako tie skoršie. Výsledku svojho životného diela sa však autor už nedožil.
Zberateľ umenia, vynálezca (pre svoj žulový lom v Devíne, odkiaľ bral kamene na stavbu, navrhol lanovku a vynašiel samočinnú nakladaciu rampu), autor deväťjazyčného slovníka, ktorý však zostal iba v rukopise, a amatérsky archeológ vo veku necelých 45 rokov prešiel bližšie neurčeným nervovým kolapsom, ktorý ukončila až jeho samovražda. Na žiadosť rodiny bol z Bratislavy hneď po smútočnom obrade premiestnený a pochovaný v talianskom meste Varese, hoci jeho otec, brat i neter Vittoria sú pochovaní na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Ak chce súčasný bratislavský chodec hľadať Lanfranconiho, nemusí sa o to snažiť na rovnomennom moste, študentskom internáte alebo v Botanickej záhrade UK nachádzajúcej sa na mieste parku, ktorý kedysi obklopoval jeho rodinnú vilu. Stačí sa prejsť po dunajskom nábreží a zahľadieť sa na kamenné brehy. Tie sú jeho.
R
