Keď na starých obrazoch zbadáte prasiatka pohybujúce sa v uliciach miest, neohŕňajte nos. Nemusia byť symbolom neporiadnosti stredovekých ľudí, ale naopak, ich snahy udržiavať okolo seba poriadok. Pravda, na úrovni svojej doby.
Ľudia sa vždy snažili odpadu zbaviť. Dejiny smetiarstva sú len dejinami spresňovania kritérií. Vyhadzovanie odpadkov na ulicu podľa hesla Čo oči nevidia, srdce nebolí vystriedal poznatok, že aj keď oči nevidia a srdce nebolí, čuchový orgán môže trpieť. A po skúsenostiach so smrtiacimi nákazami pribudol motív starosti o zdravie ľudí.
Lepšie je vidieť ich
Odvážanie odpadkov sa v populárnom povedomí radí medzi činnosti, ktorých užitočnosť uznávame, no vidieť ich vlastne ani nemusíme – ak teda nepatríme medzi chlapcov, ktorých v istom veku fascinoval pohľad na smetiarske auto.
Keď vstúpili vo februári 1968 do štrajku smetiari v New Yorku, už po prvom týždni sa v uliciach mesta nahromadilo 30 000 ton odpadkov a toto číslo do konca štrajku ešte vzrástlo na 100 000 ton. Denník New York Times konštatoval, že mesto vyzerá ako rozľahlý slum, keďže hromady odpadu neustále rastú a vetry víria špinu ulicami, a historik z Massachusettskej univerzity Vincent Cannato popísal atmosféru v štvrti Lower East Side slovami: Odpadky boli nahromadené po prsia. Chodníky boli posiate vaječnými škrupinami, kávovou usadeninou, škatuľami od mlieka, pomarančovou kôrou a prázdnymi plechovkami od piva.
Podobne bol o čosi neskôr počas štrajku verejných služieb odpadkami zavalený Londýn. Situácia sa bez práce smetiarov veľmi rýchlo stávala neúnosnou. Natoľko, že úrady museli vyhlásiť stav všeobecného zdravotného ohrozenia a na vyčistenie Londýna bola povolaná armáda (v New Yorku Národná garda) s buldozérmi. Najefektívnejší spôsob, akým nám smetiari môžu dať o sebe vedieť, je taký, že jednoducho neprídu.
Každý za seba, spolu za nikoho
Len neopatrný blázon sa odváži vyraziť niekam na večeru bez toho, aby najprv spísal svoju poslednú vôľu. Každé otvorené horné okno na vašej trase v noci sa môže ukázať ako smrteľná pasca: tak sa modlite a dúfajte, nešťastníci, že miestne gazdinky vám nevykydnú na hlavu nič horšie ako vedro pomyjí, napísal v 2. storočí rímsky satirik Juvenalis. Ani veľmi nepreháňal. V tých časoch nevznikalo toľko komunálneho odpadu ako v súčasnosti. Väčšina domácností mala iba skromné zariadenie, veci sa používali, dokiaľ to len bolo možné, nebola sériová výroba obalov, ani biologicky nerozložiteľné materiály. Odpadkov bolo však dosť na to, aby predstavovali problém.
Vyhadzovanie smetí z okien zakázali už Gréci v 6. storočí pred n. l. a po nich aj Rimania. Odpad sa mal odvážať do jám ďaleko od domov (v Aténach bola predpísaná jedna míľa, t. j. 1,48 km). Za odvoz svojich odpadkov bol však zodpovedný každý sám, a tak bežní ľudia robili to, čo popisoval Juvenalis. Rímsky aedil – volený úradník, ktorý mal na starosti poriadok – skôr vyberal pokuty za znečistené chodníky, než že by organizoval odvoz smetí.
Zvončeky a čierna smrť
V stredoveku sa do likvidácie odpadkov zapojili hospodárske zvieratá. Nebolo to ťažké, keďže tretina obyvateľov miest chovala ošípané. Prasací smetiari boli neskôr vykázaní do dvorov, pretože svorky hladných zvierat sa v uliciach správali agresívne – stredoveké ošípané, často skrížené s divými prasatami, mali v porovnaní so súčasnými dlhšie nohy a zahnuté tesáky. Aj vtedy si však mníšsky rád hospitalitov, ktorí v európskych mestách zakladali nemocnice, vymohol u pápeža výnimku. Jedinou podmienkou Vatikánu bolo, aby mali pouličné mníšske prasiatka na krkoch zvončeky.
Potom prišla čierna smrť – bubonický mor, ktorý sa objavil v roku 1347 a v krátkom čase pripravil o život asi tretinu vtedajšej európskej populácie – viac ako 20 miliónov ľudí. A hoci odpadky neboli hlavnou príčinou epidémie, jej priebeh nepochybne zhoršili. Ľudia si po prvýkrát vážne uvedomili, že to nie je iba estetický problém. V roku 1388 anglický parlament zakázal vyhadzovať odpad do priekop a v Británii sa objavili prví smetiari v dejinách. Úlohou hrabáčov, ako sa im hovorilo, bolo raz týždenne pohrabať odpad do vozíka a vyviezť ho z mesta. V nasledujúcom storočí sa o čosi podobné pokúsil Paríž: mesto zaviedlo čistenie ulíc a zamestnávalo tisíce zberačov odpadu. Všetko šlo výborne, až kým si Parížania nevšimli, že priamo pred mestskými hradbami im do obludných rozmerov vyrástli hromady odpadkov.
R
