Aj na Slovensku máme maláriu. Netreba sa však obávať, pretože ide o vtáčiu maláriu. O tej verejnosť veľa nevie a človek sa ňou nemôže nakaziť.
Maláriu a ostatné pridružené ochorenia spôsobujú jednobunkové organizmy – krvinkovky (hemosporídie, Haemosporida). Tieto parazity patria do skupiny Apicomplexa a sú príbuzné parazitom ako babézia, toxoplazma alebo kokcídie.
Infekcia krviniek
Vtáčie krvinkovky rozdeľujeme do troch rodov: Plasmodium, Haemoproteus a Leucocytozoon. Sú to vnútrobunkové parazity so zložitým životným cyklom, ktorý zahŕňa časť života v prenášačovi (dvojkrídly hmyz) a časť v hostiteľovi (vták). Keď hovoríme o vnútrobunkovom parazitovi, znamená to, že žije vnútri hostiteľských buniek, konkrétne v krvných bunkách (odtiaľ pochádza aj slovenský názov krvinkovky), pričom infikuje červené aj biele krvinky. Krvinkovky sú zároveň jednobunkové parazity, celé ich telo sa skladá z jedinej bunky. Ide o mikroskopické parazity, ktoré sú viditeľné len pod mikroskopom, ale v protiklade k ich malej veľkosti sú veľmi nebezpečné a môžu spôsobiť katastrofické úhyny divého aj domáceho vtáctva.
Ochorenie, ktoré tieto parazity spôsobujú, má väčšinou asymptomatický priebeh, no v ojedinelých prípadoch môže mať fatálne následky. Rod Leucocytozoon infikuje väčšinou dravce, hydinu a vodné vtáctvo. Už jeho názov napovedá, že infikuje biele krvinky. Tento rod dosahuje oveľa väčšie rozmery v porovnaní s ďalšími dvomi, a preto sa pri vysokej infekcii môže stať, že leucocytozoony zablokujú prietok krvi v niektorých malých cievach a dochádza tak k nekropsii tkaniva. V prípade, že zablokujú niektoré dôležité cievy v mozgu alebo v pľúcach, dochádza až k úhynu vtáka. Oveľa častejšie však vtáky trpia menej závažnými následkami, ako je napríklad anémia.
Nebezpečné šírenie
S epidémiami vtáčej malárie mávajú často problém zoologické záhrady, ktoré chovajú exotické vtáky alebo tučniaky. Tieto druhy vtákov totiž nie sú adaptované na hmyz a parazity prenášané v danej oblasti, a preto sa často infikujú. Príkladov po celom svete je mnoho. Napríklad zoologická záhrada v Londýne zažila jednu takúto epidémiu v roku 2012, počas ktorej prišla o šesť tučniakov. Hoci to znie bizarne, týmto vzácnym vtákom sa veľmi často podávajú antimalariká.
Aj vo voľnej prírode sa dajú nájsť katastrofálne následky infekcie. Príkladom je zavlečenie komára Culex quinquefasciatus, ktorý prenáša parazita Plasmodium relictum, na Havajské ostrovy v 2. polovici 18. storočia. Toto zavlečenie spôsobené ľuďmi malo dramatický vplyv na početnosť vtákov, distribúciu a dokonca aj na prežitie niektorých pôvodných vtáčích druhov. Parazit bol pravdepodobne na ostrovoch už skôr, ale jeho šíreniu bránil nedostatok prenášačov, čo sa však zmenilo príchodom lodí, a tak sa malária mohla začať šíriť v teplých a vlhkých podmienkach ostrovov. To malo za následok vyhynutie viac ako polovice endemických druhov vtákov. Postupne sa však vtáky adaptovali a momentálne sledujeme, že havajské vtáky si vytvorili obranný mechanizmus napríklad v tom, že pravidelne migrujú do horských oblastí, kde sú menej vystavené hmyzu.
Životný cyklus
Už sme spomenuli, že životný cyklus parazitov je komplikovaný a pri vtákoch nachádzame hneď viacero vývojových štádií. Jedným z nich je meront alebo megalomeront. Z neho sú produkované gametocyty ako posledné vývojové štádium odohrávajúce sa v krvných bunkách vtákov (pri niektorých jednobunkovcoch sa gametocyty nazývajú gamonty). Hmyz nasaje spolu s krvou vtákov aj gametocyty a životný cyklus parazitov sa začína odznova.
Pri vtákoch však vieme nájsť parazity aj mimo krvných buniek. Krvinkovky sa môžu nachádzať aj v orgánoch, svaloch, dokonca aj v kostnej dreni. Len nedávno bol publikovaný článok, v ktorom sa prvýkrát potvrdil výskyt tohto parazita v mozgu.
Hneď ako sa vták infikuje parazitom, je len minimálna šanca, že jeho imunitný systém ho dokáže úplne eliminovať. Preto veľmi často nachádzame vtáky s chronickou maláriou, ktorá sa obnovuje každý rok na jar, keď prebieha relaps tejto infekcie. Parazit je citlivý na vplyv teploty, pretože tá je spojená s aktivitou hmyzu, bez ktorého by neprežil. Počas jari teda meronty a megalomeronty produkujú gametocyty, ktoré sa dostávajú do krviniek a práve na prelome júna a júla sme na Slovensku zaznamenali najviac infikovaných vtákov. Počas zimy, keď nie je takmer žiadna aktivita hmyzu, sa parazit sťahuje z krvi do tkanív. Nemá pre neho význam byť v krvi, keďže je minimálna šanca jeho prenosu.
Čakanie na vhodné podmienky
Migrácia vtákov má tiež veľký vplyv na šírenie týchto parazitov, ktoré sa vo všeobecnosti vyskytujú po celom svete s výnimkou Antarktídy a Arktídy. Niektoré druhy parazitov, ako spomínaný P. relictum, sa vyskytujú skutočne všade, väčšina druhov je však viazaná na určitú geografickú alebo klimatickú oblasť. Dôvodom je opäť hmyz – jednotlivé druhy parazitov totiž vedia dokončiť svoj životný cyklus len v niekoľkých druhoch prenášača.
Napriek tomu veľmi často nachádzame počas jari vtáky infikované takými druhmi krvinkoviek, ktoré nie sú bežné v našich podmienkach. Vtáky sa týmto druhom nakazili na zimovisku, najčastejšie v stredomorskej oblasti. Tieto exotické parazity u nás nedokážu prežiť, čo však neznamená, že z vtáka len tak zmiznú. Iba sa presunú z krvi do iných orgánov a počkajú, kým sa vták v zime vráti do oblasti, kde opäť môžu pokračovať vo svojom vývoji.
Výskyt u nás
Zistiť, či je vták infikovaný, je veľmi jednoduché. Väčšinou sa odchyty vtákov uskutočňujú na ornitologických stacionároch, na Slovensku máme taký v Drienovci na východnom Slovensku. Ornitológovia odchytia vtáky, najčastejšie do nárazových sietí, a po okrúžkovaní im odoberú z podkrídlovej žily niekoľko mikrolitrov krvi. Pre vtáka to vôbec nie je nebezpečné a po tomto úkone je ihneď vypustený na slobodu. Z odobranej krvi sa pripraví krvný rozter, ktorý sa neskôr skontroluje pod mikroskopom a časť krvi sa odošle na molekulárnu DNA analýzu.
Na Slovensku sú vtáčie krvinkovky tiež rozšírené a vedci a vedkyne zo Slovenskej akadémie vied zaznamenali viac ako 100 genetických línií. Medzi najčastejšie infikované druhy vtákov patria penica čiernohlavá, červienka obyčajná, sýkorka veľká aj belasá a drozd čierny. Preto keď nabudúce uvidíte sýkorku, lastovičku alebo ďatľa, spomeňte si na to, že v jeho krvi možno žije aj niekto iný.
Text a foto Mgr. Alžbeta Šujanová, PhD.
Ústav zoológie SAV, v. v. i.
