Od okamihu, keď si človek zhotovil svoj prvý prístrešok, možno hovoriť o architektúre. Položením strechy sa však misia prvých staviteľov neskončila. Začal sa aj zápas o svetlo. Aj preto švajčiarsko-francúzsky priekopník modernej architektúry Le Corbusier hovoril, že história architektúry je aj históriou okien.
Potreba prirodzeného svetla patrí medzi základné ľudské potreby. Ľudia sa dávno v prehistórii naučili získavať a udržiavať oheň, prísun denného svetla do príbytkov im však umožňoval lepšie žiť v súlade s denným cyklom. Obyčajný otvor v streche či stene dokáže premeniť komoru na miestnosť a dieru na chodbu. Okná sú architektonickým prvkom, ktorý v prvom rade človeku umožnil získavať svetlo.
Najlepší výhľad na svete
V roku 2010 pribudol Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) pozorovací modul s názvom Cupola (podľa talianskeho slova znamenajúceho kupolu), ktorý dodala Európska vesmírna agentúra. Observatórium má priemer 3 metre a výšku 1,5 metra a je pozoruhodné najmä šiestimi bočnými a jedným strešným oknom. Vďaka nim môžu astronauti posielať na Zem fascinujúce zábery polárnej žiary či detailov zemského povrchu. Každé z okien je vytvorené zo štyroch samostatných vrstiev. Pod vonkajším sklom so žalúziami na ochranu pred nárazmi mikrometeoroidov a vesmírneho odpadu sú dve 25-milimetrové tlakové sklá a vnútorné sklo. Sklá sú vyrobené kombináciou taveného oxidu kremičitého a borosilikátového skla. Centrálne okno s priemerom 80 cm je najväčším ľudským oknom vo vesmírnom priestore.
Ak sú okná očami domu a ľudské oči oknami do duše, ako hovoria okrídlené úslovia, tak okná vo vesmírnej kupole sú oknami do duše moderného ľudstva. Aspoň tej jeho časti, ktorú neopustil objaviteľský inštinkt, vďaka ktorému kedysi Homo sapiens osídlil celú planétu a v posledných sto rokoch sa pomocou vedy snaží dovidieť aj do priestoru ďaleko mimo nej.
Daň z luxusu
Okná očividne podnecujú fantáziu autorov okrídlených slovných spojení. Aj takých, ktorých spojitosť s otvormi v múroch už nie je veľmi známa. Keď sa v 17. storočí v Anglicku vďaka novým technológiám začali objavovať väčšie tabule kvalitnejšieho skla, okná sa začali razantne zväčšovať. Objavovali sa aj komplikovanejšie tvary a oči domov sa stávali prostriedkom, ako na seba mohli upozorniť ich meštianski majitelia.
V reakcii na tento boom kráľ William III. v roku 1696 pohotovo zaviedol daň z okien: ľudia museli platiť dva až osem šilingov ročne v závislosti od počtu okien ich domov. Mnohí dávali svoje okná narýchlo zamurovať, aby sa vyhli poplatku. Daň z okna vtedy inšpirovala anglických poddaných k výrazu lúpež za denného svetla… Fráza, ktorá sa v rôznych obmenách stále používa (lúpež za bieleho dňa a pod.), poukazuje na dve veci: na to, že hlavným poslaním každého okna je vpustiť dnu svetlo, a tiež, že samozrejmosť, akou sú okná, bola v histórii považovaná za luxus, dokonca taký, ktorý bolo treba osobitne zdaniť. Williamova daň bola zrušená až v roku 1851 po tom, čo bola 156 rokov kontinuálne zvyšovaná.
Okenice boli prvé
Okná boli pritom vždy základnou výbavou budov. Prosté otvory v stenách vpúšťali dovnútra okrem svetla aj vzduch, lenže zároveň vystavovali domácich prírodným živlom. Ľudia ich preto zakrývali materiálmi, ktoré by prepúšťali aspoň trochu svetla, alebo sa dali kedykoľvek odkryť. Takto mohli v raných kultúrach slúžiť napríklad zvieracie kože. Bežne sa používali aj tkaniny, ktoré tvorili istú bariéru proti živlom, ale najmä prepúšťali svetlo. Drevené panely už boli nefalšovanými okenicami, ktoré sa dali otvárať a zatvárať podľa potreby.
Ako výplň okien sa používali aj neobvyklé materiály. V severských kultúrach bolo napríklad bežným používanie natiahnutých kravských alebo prasacích žalúdkov. Z novšej histórie pochádza využitie kravských rohov v stredovekom Anglicku. Rohy sa máčali vo vode a zohrievali, aby zmäkli a dali sa vyrovnať a upevniť na rám. Aj takýto materiál prepúšťal trochu svetla, ako sa možno presvedčiť v Barley Hall, zrekonštruovanom stredovekom dome z roku 1360 v anglickom Yorku, v ktorom jedno také rohové okno prežilo až do súčasnosti.
R
