Najnovšia analýza kamenných políčok na Veľkonočnom ostrove pomocou krátkovlnných infračervených satelitných snímok nepotvrdzuje preľudnenie ostrova v rozsahu, ktorý by v minulosti vyvolal ekologicko-sociálny kolaps.
História Veľkonočného ostrova (polynézsky Rapa Nui, v preklade Veľký Rapa) pred príchodom Európanov (v roku 1722, no možno už v 16. storočí) zaujíma vedcov aj verejnosť najmä pre tamojšie obrie sochy moai, zobrazujúce ľudí s vysokou úzkou tvárou a čudnými ušami. Stávali zoradené na rituálnych a pohrebných plošinách ahu, neskôr ich ostrovania zvalili. V súčasnosti sú na viacerých miestach obnovené. V Tichomorí je kamenných sôch a plošín veľa, Veľkonočný ostrov však vyniká ich veľkosťami a počtom. Vytesanie viac než 900 veľkých sôch a stavba viac ako 300 ahu iste zaťažili malý ostrov. Čo však viedlo jeho obyvateľov k takému neproduktívnemu vynaloženiu práce, času a materiálov? Nedokončené moai sa navyše nachádzajú aj v lome v kráteri vyhasnutej sopky, roztrúsené na jej svahoch a inde po ostrove. V dobových možnostiach bola ich preprava úžasný výkon sám osebe ako pri egyptských pyramídach. Túto hypotézu podporili viaceré rekonštrukcie.
Ostrá polemika
Moai a ahu však nie sú jediné zaujímavosti Veľkonočného ostrova. Tento malý fliačik súše na juhovýchode Tichého oceánu je v centre jednej z najostrejších polemík v archeológii a histórii. Odrážajú sa v nej aj veľké sociálne, politické, kultúrne a environmentálne spory našej doby. Veľkonočný ostrov je najvýchodnejšia bašta tzv. polynézskej expanzie, ktorá sa začala pred asi 3 000 rokmi. Aktérmi boli ľudia pochádzajúci z juhovýchodnej Ázie (južnej Číny a Taiwanu), ktorí cez Indonéziu, Novú Guineu a Melanéziu postupne osídlili takmer všetky väčšie tichomorské ostrovy. Polynézska expanzia sa zrejme skončila v 12. až 13. storočí nášho letopočtu príchodom Polynézanov na Havaj, Nový Zéland – a Veľkonočný ostrov.
Takmer všetky archeologické, etnografické, lingvistické a genetické údaje svedčia o ázijskom pôvode Polynézanov. Na počiatku expanzie však niektoré (aj genetické) dôkazy i tradícia nevylučujú príspevok ľudí zo severozápadu Južnej Ameriky. Týka sa to aj obyvateľov Veľkonočného ostrova. Tí pravdepodobne prišli cez západnejšie ostrovy Mangareva a súostrovie Tuamotu zo severu, najmä ak bolo viac vĺn kolonizácie. Najviac dôkazov ukazuje na súostrovie Markézy, čo podporila plavba posádky Thora Heyerdahla na balzovej plti Kon-Tiki z Peru po atol Raroia v súostroví Tuamotu. No možným východiskom sú aj Cookove ostrovy západne a ostrov sugestívneho mena Rapa Iti (Malý Rapa) juhovýchodne od Tahiti.
Štúdie a závery
Spomenutá polemika sa týka toho, koľko mal Veľkonočný ostrov dávnych obyvateľov a ako sa správali k životnému prostrediu. Ostrov totiž čoskoro po ich príchode prišiel o lesy (aj obrovské palmy) a spustošené boli aj jeho ďalšie prírodné zdroje. Bola za tým prudko rastúca populácia? Viaceré štúdie naznačili početnosť 15- až 25-tisíc ľudí. Pri obmedzení zdrojov obživy to muselo viesť k hladomorom, sociálnym nepokojom a vojnám. No Európania v 18. storočí našli na ostrove len niekoľko tisíc ľudí.
Jareda Diamonda z Kalifornskej univerzity v Los Angeles (USA) to viedlo k záveru o populačnom kolapse na ostrove po vážnom poškodení životného prostredia ľuďmi, po tzv. ekocíde. Vychádzal aj z informácií o iných ostrovoch v Tichomorí a poznatky zhrnul v knihe Collapse (Kolaps). J. Diamonda pre ňu kritizovali nielen kvôli Veľkonočnému ostrovu, keďže ekocídny scenár demonštroval na historických a moderných prípadoch aj z iných častí sveta. O záveroch z knihy vyšiel dokonca zborník Questioning Collapse (Otázky nad Kolapsom). Časť kritiky bola oprávnená, no celý rad jeho argumentov platí.
Zdeněk Urban
