Hľadanie tvarov patrí k povahe človeka práve tak ako snaha všetkého sa zmocniť a premeniť to na výhodu. Z praktického hľadiska je úplne zbytočné vytvárať dômyselné chodníky iba preto, aby sme sa na nich stratili. Uspokojuje to však našu potrebu nachádzať vzory a dávať im zmysel.
Labyrint je metafora cesty zhmotnená v kameni, na obrazoch, v zelených stenách živých plotov, v zrkadlách či vo virtuálnom priestore vytvorenom počítačmi. Jej stopy nachádzame už v období neolitu a našu predstavivosť podnecuje doteraz. Podľa odhadov iba za posledné štvrťstoročie po celom svete skonštruovali približne 10-tisíc bludísk rozmanitých dizajnov.
Ruiny a bambus
Načo stavať labyrint, keď celý vesmír je labyrint, napísal argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges. Je známe, že J. L. Borges bol po celý svoj život bludiskami fascinovaný, a tak svoju otázku pochopiteľne nemyslel ako ich odmietnutie. Sám dokonca inšpiroval vybudovanie pravdepodobne najväčšieho bludiska na svete Labirinto della Masone v severotalianskej Parme. Bludisko s plochou 81-tisíc m2 otvoril v roku 2015 taliansky vydavateľ a dizajnér Franco Maria Ricci na miestach, kde sa s Borgesom v 70. rokoch 20. storočia prechádzali a rozprávali o takejto možnosti.
Aby F. M. Ricci, ktorý bol v čase budovania bludiska už sedemdesiatnikom, proces čo najviac urýchlil, použil rýchlorastúcu rastlinu – bambus. Budú tam ruiny a bambus, v tieni ktorých vznikne veľký labyrint, knižnica a mnoho ďalších nadbytočných vecí, vyhlásil F. M. Ricci v roku 2000. Labyrint je spleť chodníkov lemovaných arkádami približne 300-tisíc rastlín bambusu mnohých druhov a farebných odtieňov, vysokých tri až pätnásť metrov. V strede bludiska, ktorý je jeho cieľom, je umiestnená budova múzea s umeleckými dielami od renesancie po modernú dobu, výstavné priestory, sídlo Ricciho vydavateľstva a pyramída.
Spevy a obludy
Labyrinty sa začali objavovať v neolite a bronzovej dobe v podobe symbolov vyrytých na skalách, tkaných na textíliách alebo namaľovaných na keramike takmer súbežne po celom svete. Keď boli na zemi, chodilo, behalo či tancovalo sa po nich, ako to robili škandinávski rybári pri rituáloch pred lovom, alebo na nich prebiehali iné rituálne obrady, aké podstupovali napríklad tehotné ženy pred pôrodom na Sumatre. Nachádzajú sa aj na petroglyfoch pôvodných Američanov, na stenách jaskýň a chrámov v Indii alebo na Jáve.
Hoci labyrint vznikol viac-menej ako abstrakcia a symbol, ten najslávnejší z nich vošiel do histórie ako stavba, v ktorej bola podľa legendy uväznená obluda Minotaurus. Labyrint na Kréte mal byť kamenným bludiskom, ktoré údajne postavil remeselník Daidalos na príkaz kráľa Minóa približne v roku 1500 pred n. l. V staroveku bolo podobne slávne bludisko v Egypte, pri popise ktorého grécky historik Herodotos po prvý raz použil výraz labyrint.
Jedna či viac ciest
Keď britský archeológ Arthur Evans v roku 1900 v krétskom Knósse odkrýval ruiny paláca z egejského obdobia, domnieval sa, že objavil Daidalov labyrint alebo aspoň jeho reálny predobraz. Lenže zatiaľ čo ľudia minojskej kultúry tvar labyrintu dobre poznali, ako o tom svedčia ich mince, nástenné fresky a iné artefakty, Minóov palác bol viacúrovňovou konštrukciou s miestnosťami, ktorými bolo možné prechádzať rôznymi smermi. Podobne tzv. Egyptský labyrint bol pravdepodobne v skutočnosti pohrebným chrámom pri pyramíde Amenemheta III., panovníka z obdobia Strednej ríše v Haware, južne od Káhiry.
Problémom nie je iba účel týchto stavieb. Labyrint a bludisko sa bežne zamieňajú, z hľadiska štruktúry to však nie je to isté. Labyrint obsahuje iba jednu cestu, ktorá vedie chodca k cieľu bez toho, aby mal možnosť meniť svoj kurz. Bludisko však máva odbočky do slepých ciest a k cieľu môže viesť aj viacero trás. Zatiaľ čo chodec v labyrinte musí obsiahnuť celý priestor, bludiskom stačí niekedy prejsť iba zlomok vzdialenosti, aby sme došli do cieľa. Na druhej strane v bludisku sa možno stratiť a opakovane prechádzať rôzne úseky. Palác v Knósse bol technicky vzaté všetkým, len nie labyrintom.
R
